SIMONA HEVEŠIOVÁ
In Preklad a tlmočenie 7. Banská Bystrica : FiF UMB, 2006, s. 59-64. ISBN 80-8083-342-7.
V druhej polovici minulého storočia bola svetová scéna svedkom veľkých geopolitických zmien, ktoré boli predovšetkým odrazom masívnej dekolonizačnej vlny. Mapa sveta bola obohatená o niekoľko nových samostatných štátov a tieto politické zmeny sa nevyhnutne museli odraziť aj v literárnom procese a teda de facto i v samotnej translatológii. Pojmy ako kultúra a preklad boli vždy úzko späté, no v súčasnej postkoloniálnej dobe je ich vzájomný kontakt ešte intenzívnejší.
1 Periféria – centrum
Dôsledkom spomínaných geopolitických zmien bola nielen atomizácia politickej mapy sveta, ale boli s ňou spojené aj určité kognitívne zvraty. Samuel P. Huntington vo svojej knihe Střet civilizací (Boj kultur a proměna světového řádu) poukazuje na rozšírenie tendencie myslieť v binárnych opozíciách (my – oni, naše – cudzie, centrum - periféria, atď.), ktoré sú reflektované nielen v politickom, ale i v bipolárnom kultúrnom rozdelení sveta na Východ a Západ. Kým Západ, resp. západná civilizácia je vnímaná ako určitá homogénna entita, zdieľajúca isté spoločné filozofické východiská, kultúrne hodnoty, či podobný životný štýl, Huntington poukazuje na to, že jednota nezápadnej spoločnosti je len obyčajnou ilúziou, „mýtom vytvoreným Západom“ (2001, s. 22). Diverzita týchto kultúr je podľa neho natoľko veľká, že za ich jediný spoločný menovateľ možno označiť len ich nezápadný charakter a takáto klasifikácia teda len prehlbuje a zvýrazňuje rozdiely opačných pólov kultúrneho spektra.
Spomínanú geopolitickú, či kultúrnu polarizáciu možno v nemalej miere spozorovať tak v oblasti literárnej teórie, ako i v samotnej vede o preklade[1]. Şebnem Susam-Sarajeva v jednom zo svojich článkov vydeľuje v rámci teórie translatológie dva odlišné celky – centrum a perifériu. Tieto však celkom nekorešpondujú so súčasnou geopolitickou situáciou, nakoľko sú vymedzené predovšetkým jazykovo. Zatiaľ čo centrum sa prehlasuje za univerzálne a všeobsahujúce, v ňom vytvorené modely či teórie sa pri preklade aplikujú i na marginalizované texty[2], čím zákonite dochádza k istým disproporciám. Autori či výskumníci z periférie sa, na druhej strane, snažia sprístupniť svoj materiál centru (v našom ponímaní dominantnej kultúre, či jazyku) a to častokrát tým, že sa zriekajú svojich vlastných, pre centrum však exotických a nezrozumiteľných jazykov a siahajú po jazykoch dominantných, teda svetových. (Susam-Sarajeva, 2002, s. 200).
V súčasnej svetovej literatúre tak (z prekladateľského hľadiska) dochádza k osobitnej situácii. V dôsledku geopolitických zmien sa v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia začala v literárnej sfére generovať samostatná, špeciálna oblasť, dnes označovaná pojmom postkoloniálna literatúra. Bez ohľadu na vágnosť a problematickosť tohto strešného pojmu, postkoloniálna literatúra patrí v súčasnej dobe k najaktuálnejším fenoménom literárnych a literárnovedných disciplín. Obsahové zameranie postkoloniálnych literárnych štúdií sa koncentruje na opätovné štúdium literárnych diel vyprodukovaných počas éry kolonializmu autormi z kolonizujúcich krajín a na čítanie umeleckých textov od spisovateľov z bývalých kolónií, či emigrantov z týchto oblastí. Práve druhá skupina autorov predstavuje pre prekladateľskú prax veľkú výzvu.
Z tematického hľadiska možno u postkoloniálnych autorov vyčleniť niekoľko opakujúcich sa diskurzov. Vo svojich dielach neustále spochybňujú koncepty ako sú domov, identita, či príslušnosť k určitej kultúre a zároveň hľadajú najoptimálnejší spôsob koexistencie dvoch kultúrnych systémov pretavenej do každodennej reality. Neustála marginalizácia týchto spisovateľov (ale i entít, ktoré reprezentujú), či už v rámci spoločenského alebo literárneho kontextu, ich núti artikulovať svoje jedinečné skúsenosti a iniciovať multikultúrny dialóg.
2 Preklad v kontexte postkoloniálnej literatúry
Umelecký preklad, citujúc Dionýza Ďurišina, „je jedným z najmarkantnejších prejavov medziliterárnej interakcie“ (1992, s. 185). Navyše je aj „produktom medziliterárnej komunikácie a zároveň v mnohom medziliterárnu komunikáciu podmieňuje a určuje“ (tamtiež). Pred prekladateľom, ktorý v tomto komunikačnom reťazci zastupuje funkciu kultúrneho mediátora, stojí neľahká úloha. Postkolonializmus má totižto, napriek svojej dominantnej pozícii v rámci súčasnej literárnej teórie, v oblasti vedy o preklade stále len okrajový význam. Centrálne teórie a modely prekladu, ktoré vo svojej štúdii spomína Şebnem Susam-Sarajeva, nemožno pri preklade postkoloniálnej literatúry aplikovať bez toho, aby v cieľovom komunikáte nedošlo k určitým diskrepanciám. V nasledujúcej časti spomenieme len niekoľko frapantných dôvodov, prečo tak tomu je, pričom ich môžeme vnímať aj ako základné kritériá pre vytvorenie adekvátnych modelov prekladu.
Binárna opozícia svoje-cudzie sa v prípade postkoloniálnych textov nevynára len v kontexte kreovania prekladového / cieľového textu, ale napätie medzi rozličnými cudzorodými prvkami sa objavuje už v samotnom origináli. Východiskový text de facto nereflektuje kultúrne črty, symboly, hodnoty či modely len jedného kultúrneho systému ale minimálne dvoch, nakoľko autori týchto diel majú buď etnický pôvod, ktorý sa v centrálnej kultúre pociťuje ako niečo cudzie, periférne, až druhoradé či menejcenné alebo žijú na pomedzí dvoch kultúrnych celkov, ktoré sú v neustálom napätí. Kultúrne špecifiká a rozdiely kultúrnych systémov predstavujú navyše jeden z najdominantnejších diskurzov tohto typu literatúry, ktorý v nej má kľúčové a teda nezastupiteľné miesto. Postkoloniálni autori sa prostredníctvom svojich textov snažia svoju vlastnú (v danom prostredí často minoritnú) kultúru nielen zachovať a „propagovať“, ale ju i následne konfrontovať s kultúrou dominantnou. Napätie medzi prezentovanými kultúrnymi kódmi je v tomto prípade ústrednou obsahovou a tematickou líniou postkoloniálnych literárnych diel.
Ak vnímame umelecké dielo a následne jeho preklad ako určitú formu kultúrnej reprezentácie, resp. reprezentáciu tej-ktorej kultúry, potom sa prekladateľ nevyhnutne stáva substanciálnym činiteľom tohto mediačného procesu. Ide o veľmi náročnú úlohu už len z toho dôvodu, že kultúra ako taká nepredstavuje stabilnú, fixnú jednotku či celok, ktorý by bolo možné simplicitne uchopiť. Práve naopak; ide o vysoko dynamický proces, ktorý je v neustálom pohybe a ktorý implikuje tak rozmanitosť, variabilnosť ako i neúplnosť a do istej miery i fragmentárnosť.
3 Opozícia svoje-cudzie v postkoloniálnej literatúre
Michaela Woolf v jednej zo svojich štúdií uvádza, že „cudzie“ nie je „verbalizované priamo ale len nepriamo a je filtrované ... vo vedomí prekladateľa“ (2002, s. 181). Tým pádom sa podľa nej z translačnej činnosti stáva etnocentrická operácia, keďže prekladateľ sa z objektívnych príčin nemôže vyhnúť použitiu rozličných kategórií z jeho vlastného, t.j. cieľového jazyka a kultúry. V prípade postkoloniálnej literatúry sa však tento problém ešte viac komplikuje. Svoje a cudzie nie sú konfrontované len v rovine východiskového a cieľového textu, ale k vzájomnej interpenetrácii odlišných kultúrnych kódov dochádza už v samotnom origináli. Tieto literárne diela predstavujú akési kultúrne hybridy, v ktorých len ťažko možno definovať, čo je cudzie a čo svoje, resp. čo je niečo medzitým. Táto skutočnosť je jednak odrazom dynamiky kultúrnych procesov, ale i vedľajším produktom obdobia kolonializmu, ktoré sa vyznačovalo vnucovaním socio-kultúrnych, náboženských, ekonomických či lingvistických štruktúr kolonizovanej populácii.
Samotný jazykový materiál postkoloniálnych literárnych diel reflektuje historickú skúsenosť obyvateľov kolonizovaných krajín. Vynútené používanie jazyka kolonizátorskej krajiny v každodennom i úradnom styku a vytlačenie národného jazyka daného obyvateľstva je podľa mnohých teoretikov samotným začiatkom koloniálneho procesu. Literárne diela postkoloniálnych autorov tak vznikajú práve v dominantnom jazyku, ktorého súčasťou sa stávajú aj / aspoň fragmenty z pôvodného, marginalizovaného jazyka, ktoré sa viažu buď na každodennú realitu, inštitúcie, názvoslovie, skúsenosti či reálie kolonizovanej entity. Navyše sa v prípade umeleckej literatúry komunikácia často pohybuje smerom od explicitnosti k metaforickosti či lyrickosti a do hry vstupuje i extralingvistický kontext. Týmto spôsobom sa len podčiarkuje hybridný charakter tohto typu literatúry.
Problematickou oblasťou pri preklade postkoloniálnej literatúry je v neposlednom rade vymedzenie adresáta prekladu. Už v prípade originálneho textu nie je stanovenie okruhu príjemcov jednoduché. Pre koho píšu postkoloniálni spisovatelia svoje diela? Pre kolonizátorov? Pre kolonizované obyvateľstvo? Alebo pre medzinárodných recipientov? Dalo by sa konštatovať, že adresátmi týchto diel sú čitatelia zo všetkých troch skupín, keďže cieľom tejto skupiny autorov je svoju kultúru a skúsenosť prostredníctvom literatúry nielen prezentovať, zachovávať, ale i porovnávať, rozširovať a oboznamovať s ňou čo najširšie publikum. Podobné otázky si možno klásť aj v súvislosti s prekladom. Komu má prekladateľ postkoloniálnej literatúry preklad adresovať? Táto otázka je jednou z kľúčových, keďže od nej závisí správne zvolenie prekladateľskej stratégie.
Nielen situácia v postkoloniálnej ére, ale i tendencie ku globalizácii v súčasnom svete, majú za dôsledok čoraz intenzívnejšiu komunikáciu a interakciu medzi jednotlivými kultúrnymi systémami. Rigoróznosť a jednoznačnosť dichotómie svoje-cudzie pomaly strácajú na svojej aktuálnosti a v dnešnej dobe postkoloniálnych hybridných identít pôsobia skôr rigidne a formálne. Translatológia, ako relatívne mladá vedecká disciplína, by mala využiť svoj potenciál a otvoriť dvere medzikultúrnym stretom aj rešpektovaním rozširovania literárneho kánonu o periférne texty. Zároveň by však mala vo svoje praxi reflektovať aj špecifické podmienky a požiadavky, ktoré sa pri preklade tohto typu textov objavujú. Len prostredníctvom kvalitného prekladu totiž môže dôjsť k nadviazaniu (plno)hodnotného interkultúrneho dialógu.
Resumé:
The paper discusses the expansion of translation studies to marginalized texts represented predominantly by current postcolonial literature. Since postcolonial writers tend to (re)construct their hybrid identities in their works and confront them with the dominant group, these texts function as a border between two different cultural systems. Therefore, translation studies should strive for establishing specific translation models / theories which would be used in an appropriate context without objectionable abstraction and generalization. Furthermore, the author provides a survey of distinct criteria that need to be taken into consideration while processing necessary data for this purpose.
Bibliografia:
ĎURIŠIN, D.: Čo je svetová literatúra? Obzor, Bratislava, 1992, s. 214
HUNTINGTON, S.: Střet civilizací. Boj kultur a proměna svetového řádu. Rybka Publishes, Praha, 2001, s. 448
KATAN, D.: Translating cultures. An Introduction for Translators, Interpreters and Mediators. St, Jerome Publishing, Manchester, 1999, s. 253
SUSAM-SARAJEVA, S.: A ‘Multilingual’ and ‘International’ Translation Studies? In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. St. Jerome Publishing, Manchester, 2002, s. 193-205
WOLF, M.: Culture as Translation – and Beyond Ethnographic Models of Representation in Translation Studies. In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. St. Jerome Publishing, Manchester, 2002, s. 180-192
[1] V príspevku sa budeme sústrediť predovšetkým na problematiku prekladu umeleckých textov.
[2] Máme na mysli marginalizáciu z jazykového hľadiska, z hľadiska fyzickej lokalizácie, či kultúrnej príslušnosti.
In Preklad a tlmočenie 7. Banská Bystrica : FiF UMB, 2006, s. 59-64. ISBN 80-8083-342-7.
V druhej polovici minulého storočia bola svetová scéna svedkom veľkých geopolitických zmien, ktoré boli predovšetkým odrazom masívnej dekolonizačnej vlny. Mapa sveta bola obohatená o niekoľko nových samostatných štátov a tieto politické zmeny sa nevyhnutne museli odraziť aj v literárnom procese a teda de facto i v samotnej translatológii. Pojmy ako kultúra a preklad boli vždy úzko späté, no v súčasnej postkoloniálnej dobe je ich vzájomný kontakt ešte intenzívnejší.
1 Periféria – centrum
Dôsledkom spomínaných geopolitických zmien bola nielen atomizácia politickej mapy sveta, ale boli s ňou spojené aj určité kognitívne zvraty. Samuel P. Huntington vo svojej knihe Střet civilizací (Boj kultur a proměna světového řádu) poukazuje na rozšírenie tendencie myslieť v binárnych opozíciách (my – oni, naše – cudzie, centrum - periféria, atď.), ktoré sú reflektované nielen v politickom, ale i v bipolárnom kultúrnom rozdelení sveta na Východ a Západ. Kým Západ, resp. západná civilizácia je vnímaná ako určitá homogénna entita, zdieľajúca isté spoločné filozofické východiská, kultúrne hodnoty, či podobný životný štýl, Huntington poukazuje na to, že jednota nezápadnej spoločnosti je len obyčajnou ilúziou, „mýtom vytvoreným Západom“ (2001, s. 22). Diverzita týchto kultúr je podľa neho natoľko veľká, že za ich jediný spoločný menovateľ možno označiť len ich nezápadný charakter a takáto klasifikácia teda len prehlbuje a zvýrazňuje rozdiely opačných pólov kultúrneho spektra.
Spomínanú geopolitickú, či kultúrnu polarizáciu možno v nemalej miere spozorovať tak v oblasti literárnej teórie, ako i v samotnej vede o preklade[1]. Şebnem Susam-Sarajeva v jednom zo svojich článkov vydeľuje v rámci teórie translatológie dva odlišné celky – centrum a perifériu. Tieto však celkom nekorešpondujú so súčasnou geopolitickou situáciou, nakoľko sú vymedzené predovšetkým jazykovo. Zatiaľ čo centrum sa prehlasuje za univerzálne a všeobsahujúce, v ňom vytvorené modely či teórie sa pri preklade aplikujú i na marginalizované texty[2], čím zákonite dochádza k istým disproporciám. Autori či výskumníci z periférie sa, na druhej strane, snažia sprístupniť svoj materiál centru (v našom ponímaní dominantnej kultúre, či jazyku) a to častokrát tým, že sa zriekajú svojich vlastných, pre centrum však exotických a nezrozumiteľných jazykov a siahajú po jazykoch dominantných, teda svetových. (Susam-Sarajeva, 2002, s. 200).
V súčasnej svetovej literatúre tak (z prekladateľského hľadiska) dochádza k osobitnej situácii. V dôsledku geopolitických zmien sa v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia začala v literárnej sfére generovať samostatná, špeciálna oblasť, dnes označovaná pojmom postkoloniálna literatúra. Bez ohľadu na vágnosť a problematickosť tohto strešného pojmu, postkoloniálna literatúra patrí v súčasnej dobe k najaktuálnejším fenoménom literárnych a literárnovedných disciplín. Obsahové zameranie postkoloniálnych literárnych štúdií sa koncentruje na opätovné štúdium literárnych diel vyprodukovaných počas éry kolonializmu autormi z kolonizujúcich krajín a na čítanie umeleckých textov od spisovateľov z bývalých kolónií, či emigrantov z týchto oblastí. Práve druhá skupina autorov predstavuje pre prekladateľskú prax veľkú výzvu.
Z tematického hľadiska možno u postkoloniálnych autorov vyčleniť niekoľko opakujúcich sa diskurzov. Vo svojich dielach neustále spochybňujú koncepty ako sú domov, identita, či príslušnosť k určitej kultúre a zároveň hľadajú najoptimálnejší spôsob koexistencie dvoch kultúrnych systémov pretavenej do každodennej reality. Neustála marginalizácia týchto spisovateľov (ale i entít, ktoré reprezentujú), či už v rámci spoločenského alebo literárneho kontextu, ich núti artikulovať svoje jedinečné skúsenosti a iniciovať multikultúrny dialóg.
2 Preklad v kontexte postkoloniálnej literatúry
Umelecký preklad, citujúc Dionýza Ďurišina, „je jedným z najmarkantnejších prejavov medziliterárnej interakcie“ (1992, s. 185). Navyše je aj „produktom medziliterárnej komunikácie a zároveň v mnohom medziliterárnu komunikáciu podmieňuje a určuje“ (tamtiež). Pred prekladateľom, ktorý v tomto komunikačnom reťazci zastupuje funkciu kultúrneho mediátora, stojí neľahká úloha. Postkolonializmus má totižto, napriek svojej dominantnej pozícii v rámci súčasnej literárnej teórie, v oblasti vedy o preklade stále len okrajový význam. Centrálne teórie a modely prekladu, ktoré vo svojej štúdii spomína Şebnem Susam-Sarajeva, nemožno pri preklade postkoloniálnej literatúry aplikovať bez toho, aby v cieľovom komunikáte nedošlo k určitým diskrepanciám. V nasledujúcej časti spomenieme len niekoľko frapantných dôvodov, prečo tak tomu je, pričom ich môžeme vnímať aj ako základné kritériá pre vytvorenie adekvátnych modelov prekladu.
Binárna opozícia svoje-cudzie sa v prípade postkoloniálnych textov nevynára len v kontexte kreovania prekladového / cieľového textu, ale napätie medzi rozličnými cudzorodými prvkami sa objavuje už v samotnom origináli. Východiskový text de facto nereflektuje kultúrne črty, symboly, hodnoty či modely len jedného kultúrneho systému ale minimálne dvoch, nakoľko autori týchto diel majú buď etnický pôvod, ktorý sa v centrálnej kultúre pociťuje ako niečo cudzie, periférne, až druhoradé či menejcenné alebo žijú na pomedzí dvoch kultúrnych celkov, ktoré sú v neustálom napätí. Kultúrne špecifiká a rozdiely kultúrnych systémov predstavujú navyše jeden z najdominantnejších diskurzov tohto typu literatúry, ktorý v nej má kľúčové a teda nezastupiteľné miesto. Postkoloniálni autori sa prostredníctvom svojich textov snažia svoju vlastnú (v danom prostredí často minoritnú) kultúru nielen zachovať a „propagovať“, ale ju i následne konfrontovať s kultúrou dominantnou. Napätie medzi prezentovanými kultúrnymi kódmi je v tomto prípade ústrednou obsahovou a tematickou líniou postkoloniálnych literárnych diel.
Ak vnímame umelecké dielo a následne jeho preklad ako určitú formu kultúrnej reprezentácie, resp. reprezentáciu tej-ktorej kultúry, potom sa prekladateľ nevyhnutne stáva substanciálnym činiteľom tohto mediačného procesu. Ide o veľmi náročnú úlohu už len z toho dôvodu, že kultúra ako taká nepredstavuje stabilnú, fixnú jednotku či celok, ktorý by bolo možné simplicitne uchopiť. Práve naopak; ide o vysoko dynamický proces, ktorý je v neustálom pohybe a ktorý implikuje tak rozmanitosť, variabilnosť ako i neúplnosť a do istej miery i fragmentárnosť.
3 Opozícia svoje-cudzie v postkoloniálnej literatúre
Michaela Woolf v jednej zo svojich štúdií uvádza, že „cudzie“ nie je „verbalizované priamo ale len nepriamo a je filtrované ... vo vedomí prekladateľa“ (2002, s. 181). Tým pádom sa podľa nej z translačnej činnosti stáva etnocentrická operácia, keďže prekladateľ sa z objektívnych príčin nemôže vyhnúť použitiu rozličných kategórií z jeho vlastného, t.j. cieľového jazyka a kultúry. V prípade postkoloniálnej literatúry sa však tento problém ešte viac komplikuje. Svoje a cudzie nie sú konfrontované len v rovine východiskového a cieľového textu, ale k vzájomnej interpenetrácii odlišných kultúrnych kódov dochádza už v samotnom origináli. Tieto literárne diela predstavujú akési kultúrne hybridy, v ktorých len ťažko možno definovať, čo je cudzie a čo svoje, resp. čo je niečo medzitým. Táto skutočnosť je jednak odrazom dynamiky kultúrnych procesov, ale i vedľajším produktom obdobia kolonializmu, ktoré sa vyznačovalo vnucovaním socio-kultúrnych, náboženských, ekonomických či lingvistických štruktúr kolonizovanej populácii.
Samotný jazykový materiál postkoloniálnych literárnych diel reflektuje historickú skúsenosť obyvateľov kolonizovaných krajín. Vynútené používanie jazyka kolonizátorskej krajiny v každodennom i úradnom styku a vytlačenie národného jazyka daného obyvateľstva je podľa mnohých teoretikov samotným začiatkom koloniálneho procesu. Literárne diela postkoloniálnych autorov tak vznikajú práve v dominantnom jazyku, ktorého súčasťou sa stávajú aj / aspoň fragmenty z pôvodného, marginalizovaného jazyka, ktoré sa viažu buď na každodennú realitu, inštitúcie, názvoslovie, skúsenosti či reálie kolonizovanej entity. Navyše sa v prípade umeleckej literatúry komunikácia často pohybuje smerom od explicitnosti k metaforickosti či lyrickosti a do hry vstupuje i extralingvistický kontext. Týmto spôsobom sa len podčiarkuje hybridný charakter tohto typu literatúry.
Problematickou oblasťou pri preklade postkoloniálnej literatúry je v neposlednom rade vymedzenie adresáta prekladu. Už v prípade originálneho textu nie je stanovenie okruhu príjemcov jednoduché. Pre koho píšu postkoloniálni spisovatelia svoje diela? Pre kolonizátorov? Pre kolonizované obyvateľstvo? Alebo pre medzinárodných recipientov? Dalo by sa konštatovať, že adresátmi týchto diel sú čitatelia zo všetkých troch skupín, keďže cieľom tejto skupiny autorov je svoju kultúru a skúsenosť prostredníctvom literatúry nielen prezentovať, zachovávať, ale i porovnávať, rozširovať a oboznamovať s ňou čo najširšie publikum. Podobné otázky si možno klásť aj v súvislosti s prekladom. Komu má prekladateľ postkoloniálnej literatúry preklad adresovať? Táto otázka je jednou z kľúčových, keďže od nej závisí správne zvolenie prekladateľskej stratégie.
Nielen situácia v postkoloniálnej ére, ale i tendencie ku globalizácii v súčasnom svete, majú za dôsledok čoraz intenzívnejšiu komunikáciu a interakciu medzi jednotlivými kultúrnymi systémami. Rigoróznosť a jednoznačnosť dichotómie svoje-cudzie pomaly strácajú na svojej aktuálnosti a v dnešnej dobe postkoloniálnych hybridných identít pôsobia skôr rigidne a formálne. Translatológia, ako relatívne mladá vedecká disciplína, by mala využiť svoj potenciál a otvoriť dvere medzikultúrnym stretom aj rešpektovaním rozširovania literárneho kánonu o periférne texty. Zároveň by však mala vo svoje praxi reflektovať aj špecifické podmienky a požiadavky, ktoré sa pri preklade tohto typu textov objavujú. Len prostredníctvom kvalitného prekladu totiž môže dôjsť k nadviazaniu (plno)hodnotného interkultúrneho dialógu.
Resumé:
The paper discusses the expansion of translation studies to marginalized texts represented predominantly by current postcolonial literature. Since postcolonial writers tend to (re)construct their hybrid identities in their works and confront them with the dominant group, these texts function as a border between two different cultural systems. Therefore, translation studies should strive for establishing specific translation models / theories which would be used in an appropriate context without objectionable abstraction and generalization. Furthermore, the author provides a survey of distinct criteria that need to be taken into consideration while processing necessary data for this purpose.
Bibliografia:
ĎURIŠIN, D.: Čo je svetová literatúra? Obzor, Bratislava, 1992, s. 214
HUNTINGTON, S.: Střet civilizací. Boj kultur a proměna svetového řádu. Rybka Publishes, Praha, 2001, s. 448
KATAN, D.: Translating cultures. An Introduction for Translators, Interpreters and Mediators. St, Jerome Publishing, Manchester, 1999, s. 253
SUSAM-SARAJEVA, S.: A ‘Multilingual’ and ‘International’ Translation Studies? In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. St. Jerome Publishing, Manchester, 2002, s. 193-205
WOLF, M.: Culture as Translation – and Beyond Ethnographic Models of Representation in Translation Studies. In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. St. Jerome Publishing, Manchester, 2002, s. 180-192
[1] V príspevku sa budeme sústrediť predovšetkým na problematiku prekladu umeleckých textov.
[2] Máme na mysli marginalizáciu z jazykového hľadiska, z hľadiska fyzickej lokalizácie, či kultúrnej príslušnosti.
