In: Preklad a kultúra 2. - Nitra: UKF, 2007. - ISBN 978-80-8094-233-5. - S. 410-420.
Simona Hevešiová
Simona Hevešiová
Prekladový proces plnil už od svojich počiatkov mimoriadne dôležitú spoločenskú úlohu zastrešovaním nielen informačnej ale i komunikačnej funkcie, ktorých význam sa menil podľa aktuálnych potrieb spoločnosti. Literárne dielo, zachytávajúce nuansy každodennej spoločenskej či historickej reality, predstavuje integrujúci objekt komunikačného reťazca, ktorý v relácii originál - preklad sprostredkúva recipientovi isté posolstvo a umelecký zážitok, ktoré mu adresoval expedient originálu. Preklad literárnych diel možno vnímať ako jeden „z prostriedkov dorozumievania, a zároveň [ako] prostriedok ochrany svojbytnosti národných literatúr, ale aj ich zblíženia a možnosti vzájomnej determinácie“ (Huťková, 2003, s. 17). V súčasnej dobe globalizácie, kedy sa priestor národnej literatúry postupne a spontánnejšie otvára novým podnetom, preklad umeleckých textov figuruje ako nesmierne dôležitý článok komunikácie nielen medzi autorom a jeho (medzi)národným čitateľským publikom, ale i medzi dvomi odlišnými krajinami a ich kultúrnymi systémami.
Pojmy ako kultúra a preklad boli vždy úzko späté, no v súčasnej postkoloniálnej dobe, kedy kultúrna dimenzia zasiahla do väčšiny vedných disciplín, je ich vzájomný kontakt ešte intenzívnejší. Umelecký preklad, citujúc Dionýza Ďurišina, „je jedným z najmarkantnejších prejavov medziliterárnej interakcie“ (1992, s. 185). Navyše je aj „produktom medziliterárnej komunikácie a zároveň v mnohom medziliterárnu komunikáciu podmieňuje a určuje“ (tamtiež). Skutočnosť, že prekladový text na rozdiel od originálu pôsobí nielen v odlišnom spoločenskom a kultúrnom prostredí, ale i v kontexte iných literárnych tradícií, determinuje vymedzenie prekladu umeleckých textov ako procesu precízneho kultúrneho dekódovania a jeho opätovného prekódovania do podoby cieľového komunikátu. Pred prekladateľom, ktorý v tomto komunikačnom reťazci zastupuje funkciu kultúrneho mediátora, stojí vzhľadom na formálne, tematické a poetické špecifiká postkoloniálnej literatúry neľahká úloha. Postkolonializmus má totižto, napriek svojej dominantnej pozícii v rámci súčasnej literárnej teórie, v oblasti vedy o preklade stále len okrajový význam.
Až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa aj v translatológii začínajú objavovať nové trendy súvisiace so spoločenskými zmenami a kultúrnym obratom v mnohých spoločenských vedách. V súčasnej vede o preklade dominuje koncepcia „kultúry ako formy prekladu“ (culture as translation), ktorá „predstavuje kultúru ako priestor pre interakciu komponentov translačného procesu a preklad chápe ako recipročnú interpenetráciu svojho a cudzieho[1]“ (Wolf, 2002, s. 186). Jazyk literárneho diela sa tak stáva len jedným z mnohých komponentov kultúry, ktoré formujú charakter daného textu. Prekladateľ sa preto už nemôže spoľahnúť len na svoj bilingvizmus, ale musí svoje zručnosti a vedomosti preukázať aj v oblasti bi-/ (poprípade až) multikulturalizmu.
Jedným z takýchto nových prístupov je aj tzv. postkoloniálna translatológia (resp. postkoloniálne teórie prekladu), ktorej základy položil Richard Jacquemond. Ten diferencuje kultúry na základe ich mocenského vplyvu na hegemónne (dominantné) a ovládané (zväčša bývalé kolónie) a všíma si rôzne situácie, ktoré v oblasti prekladu medzi týmito dvomi opozíciami vznikajú. Situácia v translatológii tým pádom korešponduje s mocenským postavením týchto kultúr a kontinuálne nadväzuje na rozličné formy imperialistickej dominancie. To znamená, že ovládané kultúry prekladajú omnoho viac textov hegemónnej kultúry ako naopak, pričom tieto texty sú určené širokým masám. V prípade, že dôjde k opačnému javu, texty z ovládanej kultúry sú zväčša určené úzkemu okruhu čitateľov. Ďalším prípadom je prekladanie diel autorov z ovládanej kultúry, ktoré nevybočujú z limitov kultúrnych stereotypov a očakávaní dominantnej kultúry. K takejto situácii dochádza spravidla kvôli túžbe marginalizovaných autorov osloviť čitateľské publikum západného sveta a ktorí preto do svojich diel inkorporujú, resp. sa nepokúšajú vybočiť zo vžitých kultúrnych stereotypov. (Gromová, 2004, s. 62-63)
Swati Ganguly však upozorňuje na skutočnosť, že pojem postkoloniálny v súvislosti s translatológiou nemá takmer žiadny praktický význam a slúži viac-menej len ako módny a pútavý doplnok. Podľa jej názoru sa k postkoloniálnym textom pri preklade nepristupuje adekvátnym spôsobom, pretože prekladatelia využívajú také stratégie, ktoré ich čo najviac uspôsobujú majoritnému, prozápadne orientovanému čitateľovi. Ganguly však vo svojej štúdii podčiarkuje nevyhnutnosť koncipovať také chápanie postkoloniálneho prekladu, ktoré označuje „dôkladný postup vedomý si prekladateľskej politiky a ktorý sa angažuje v zachovávaní kultúrnych diferencií a nie v domestikovaní východiskového jazyka a textu[2].“ (Ganguly, 20.12. 2006) To si však vyžaduje vypracovanie dôslednej a osobitej metodológie, ktorá by reflektovala potreby a problémy spojené s prekladom takýchto textov a ktorá by vďaka vytvoreným kvalitným prekladom zároveň prispela k rozšíreniu a popularizácii postkoloniálnych diel.
Obdobné problémy si všíma aj Şebnem Susam-Sarajeva, keď v jednom zo svojich článkov vydeľuje v rámci teórie translatológie dva odlišné celky – centrum a perifériu. Tieto však celkom nekorešpondujú so súčasnou geopolitickou situáciou, nakoľko sú vymedzené predovšetkým jazykovo. Zatiaľ čo centrum sa prehlasuje za univerzálne a všeobsahujúce, v ňom vytvorené modely či teórie sa pri preklade aplikujú i na marginalizované texty[3], čím zákonite dochádza k istým disproporciám. Autori či výskumníci z periférie sa, na druhej strane, snažia sprístupniť svoj materiál centru (v našom ponímaní dominantnej kultúre, či jazyku) a to často tým, že sa zriekajú svojich vlastných, pre centrum však exotických a nezrozumiteľných jazykov a siahajú po jazykoch dominantných, teda svetových (Susam-Sarajeva, 2002, s. 200), ktoré prispievajú k ich viditeľnosti na medzinárodnom fóre. Centrálne teórie a modely prekladu, ktoré vo svojej štúdii spomína Şebnem Susam-Sarajeva, však nemožno pri preklade postkoloniálnej literatúry aplikovať bez toho, aby v cieľovom komunikáte nedošlo k určitým diskrepanciám. Zároveň dodáva, že „[a]k bude teória i naďalej vnímaná ako niečo, čo bude vždy dodávané centrom a konzumované perifériou, potom teórie prekladu ponúkané centrom nemôžu byť dostatočne preverené ich testovaním na údajoch poskytnutých perifériou[4].“ (Susam-Sarajeva, 2004, s. 204)
Postkoloniálna translatológia kontinuálne nadväzuje na teoretické východiská a produkty prekladateľskej činnosti z koloniálnej éry, ktorá bola dlhý čas determinovaná nielen koloniálnou ideológiou, ale odrážala i aktuálne politické (mocenské) postavenie jednotlivých štátov. Bohatá produkcia koloniálnych autorov, na ktorú postkoloniálna literatúra priamo reaguje, je jedným z jej dominantných zdrojov a preto je nevyhnutné, aby bol prekladateľ oboznámený i s touto literárnou tradíciou; tá by mala tvoriť jeho základné kultúrne a literárne vedomostné pozadie. Podstata koloniálnej literatúry spočíva v stretoch dominantnej a kolonizovanej kultúry. Na rozdiel od väčšiny umeleckých diel sú však tieto strety priamym odrazom mocenských vzťahov imperialistických mocností a kolónií, v ktorých dominuje autorita kolonizátora a koloniálnych štruktúr. Z prekladateľského hľadiska pracuje koloniálna literatúra a následne i translatológia s opozíciami my – oni, západné – orientálne, kolonizátor – kolonizovaný. Kultúrne dedičstvo kolonizovaného národa je v tomto prípade predstavované a sprostredkované cez optiku kolonizátora a preto treba naratívnej technike uspôsobiť aj samotný preklad. V tomto prípade však kultúrne rozdiely do popredia nevystupujú v takej ostentatívnej podobe, keďže sú čitateľovi približované z pohľadu európskej / západnej mentality (ako napríklad v Conradovom románe Srdce temnoty).
Exotické / cudzie, reprezentujúce odlišný kultúrny systém, je v týchto dielach reprezentované formou koloniálneho diskurzu (zväčša ako niečo čudné, primitívne a často nepochopené), ktorý oplýva schematickými jazykovými klišé imperiálnych inštitúcií. Keďže takmer všetky texty sú písané z perspektívy kolonizátora a len v mála z nich má kolonizované obyvateľstvo príležitosť vysvetliť a ozrejmiť elementy svojej kultúry, či motiváciu svojho správania, do textu neprenikajú takmer žiadne priame kultúrne špecifiká. Objavujú sa i autori, ktorí do svojich diel vnášajú aspoň nejaké domorodé reálie či pojmy na ozvláštnenie textu, no táto tendencia kulminuje až v tvorbe reagujúcej na kolonializmus ako taký. V takomto prípade prekladateľ zväčša využíva vysvetlivky, ktoré približujú čitateľovi ich význam a zároveň mu aspoň do určitej miery sprostredkúvajú možnosť zúčastniť sa exotickej výpravy.
Ako príklad môže slúžiť populárny román E.M. Forstera Cesta do Indie, v ktorom sa autor snaží o synkretické riešenie opozície kolonizátor - kolonizovaný. Forster svoj nesúhlas s koloniálnou politikou vyjadruje aj zaostrením svojej naračnej stratégie predovšetkým na domorodých obyvateľov (v tomto prípade ich reprezentuje moslimský doktor Azíz ako hovorca indickej komunity). Autor sa snaží európskemu čitateľovi vysvetliť jeho pohnútky a motívy a priblížiť mu nielen indickú kultúru, ale i mentalitu tamojšieho obyvateľstva. Text obsahuje relatívne veľa kultúrnych referencií, viažucich sa najmä na systém kást, inštitúcií, náboženstvo či na objekty dennej spotreby. Český prekladateľ Josef Schwarz dal prednosť lokálnemu koloritu a tak preklad oplýva indickými výrazmi, ktorých význam je čitateľovi priblížený cez vysvetlivky pod čiarou.
Zaujímavosťou je, že mnohí odborníci poukazujú na analógiu medzi výsledným produktom prekladateľskej činnosti a samotnou kolóniou – v obidvoch prípadoch ide o kópie originálu, implikujúce neodkladnú devalváciu statusu a podriadenosť originálu (Ganguly, 20.12. 2006). Tak ako kolónia mala byť čo najvernejšou napodobeninou impéria a odvodzovala od neho svoj charakter, tak i preklad je neodkladne spätý s východiskovým textom. V prípade väčšiny diel spadajúcich pod pojem koloniálna literatúra je text písaný z pozície (dominantného) Európana a je i určený pre európskeho čitateľa. Napriek exotickému prostrediu, do ktorých sú tieto diela zasadené, nedochádza v nich z prekladateľského hľadiska k veľkému napätiu medzi popisovanými kultúrami, keďže tieto sú čitateľovi sprostredkované z jemu blízkej perspektívy.
Mary Snell-Hornby zasadzuje záujem o skúmanie vzťahov medzi kolonializmom, jazykom a prekladom do 90. rokov minulého storočia. Prostredníctvom konkrétnych príkladov demonštruje spôsob, akým boli jazyk a preklad využívané na posilnenie a exponovanie nerovných mocenských vzťahov (2006, s. 94). Translatológia bola v období kolonializmu a aj nejaký čas po ňom ovládaná európskymi normami, ktorých aplikácia pri preklade neeurópskych, orientálnych umeleckých diel spôsobovala diskrepancie v cieľovom texte. Prekladali sa najmä umelecké diela, ktoré zodpovedali európskym kultúrnym stereotypom a adresátovým očakávaniam a ktoré boli určené primárne pre európskeho čitateľa. Následne po dekolonizačnom procese, kedy bola literárna scéna doslova zaplavená postkoloniálnymi literárnymi hybridmi, sa situácia mení a vedci si začínajú uvedomovať čoraz intenzívnejšiu potrebu teoreticky postihnúť fundamentálne problémy spojené s prekladom takéhoto typu literatúry.
Rigoróznosť a jednoznačnosť dichotómie svoje – cudzie, ktoré boli dominantým diskurzom v koloniálnej literature, strácajú v súčasnej postkoloniálnej tvorbe na svojej aktuálnosti a v kontexte postkoloniálnych hybridných identít pôsobia skôr rigidne a formálne. Binárna opozícia svoje – cudzie, ktorá je východiskovým bodom pri preklade akéhokoľvek typu textu z jedného jazyka do druhého, sa v prípade postkoloniálnych literárnych diel nevynára len v kontexte kreovania prekladového / cieľového textu, ale napätie medzi rozličnými cudzorodými prvkami sa objavuje už v samotnom origináli. Východiskový text de facto nereflektuje kultúrne črty, symboly, hodnoty či modely len jedného kultúrneho systému ale minimálne dvoch, nakoľko autori týchto diel majú buď etnický pôvod, ktorý sa v centrálnej kultúre pociťuje ako niečo cudzie, periférne, až druhoradé alebo žijú na pomedzí dvoch kultúrnych celkov, ktoré sú v neustálom napätí. Tieto literárne diela predstavujú akési kultúrne hybridy, v ktorých možno len s ťažkosťou definovať, čo je cudzie a čo svoje, resp. čo je niečo medzi tým. (Hevešiová, 2006, s. 61)
Táto skutočnosť je jednak odrazom dynamiky kultúrnych procesov, ale i vedľajším produktom obdobia kolonializmu, ktoré sa vyznačovalo vnucovaním socio-kultúrnych, náboženských, ekonomických či lingvistických štruktúr kolonizovanej populácii. Kultúrne špecifiká a rozdiely kultúrnych systémov predstavujú navyše jeden z najdominantnejších diskurzov tohto typu literatúry, ktorý v nej má kľúčové a teda nezastupiteľné miesto. Postkoloniálni autori sa prostredníctvom svojich textov snažia svoju vlastnú (v danom prostredí často minoritnú) kultúru nielen zachovať a „propagovať“, ale ju i následne konfrontovať s kultúrou dominantnou. Do svojich textov začleňujú pestrú paletu cudzorodých prvkov, od reálií, mien, foriem správania, tradícií, až po špecifické jazykové prejavy. Napätie medzi prezentovanými kultúrnymi kódmi je v tomto prípade ústrednou obsahovou a tematickou líniou postkoloniálnych literárnych diel.
Pri preklade tradičných umeleckých textov, ktoré sa pohybujú len v rozmedzí dvoch kultúrnych systémov[5], sa prekladateľ zväčša rozhoduje, či bude pri preklade inklinovať k naturalizácii, exotizácii alebo sa bude snažiť o vyváženosť cudzorodých a domácich prvkov. V súvislosti s postkoloniálnymi umeleckými textami si však treba uvedomiť, že opozícia my – oni a z nej vyplývajúci kontrast je jedným z nosných princípov takéhoto typu literatúry a prekladateľ by nemal znaky kultúrnych diferencií a cudzorodé (často cudzojazyčné) prvky potierať (tak ako sa to v niektorých prípadoch robilo), ale zachovať ich funkciu aj v cieľovom komunikáte. Súčasná postkoloniálna translatológia preferuje pri prekladoch takýchto diel transpozičné postupy (exotizácia), ktoré aj v dôsledku globalizačných trendov prispievajú k zbližovaniu kultúr.
Prekladateľ si teda musí byť vedomý skutočnosti, že exotizujúce elementy inkorporované do takýchto textov sú ich integrálnou súčasťou. Extrémnymi prípadmi sú diela, v ktorých autori siahajú tak po jazyku dominantnom, ako aj po jazyku minoritnom, pričom ich oba stavajú na rovnakú úroveň. Pre čitateľa, ktorý daný jazyk neovláda, sa tak určité pasáže textu stávajú nezrozumiteľnými, čo môže viesť k jeho frustrácii. Ako príklad môže slúžiť známy román Borderlands / La Frontera: The New Mestiza od Glorie Anzaldúa[6], v ktorom už samotný názov poukazuje na jeho jazykovú rozpoltenosť. Anzaldúa zámerne a veľmi dômyselným spôsobom pracuje s dichotómiou svoje – cudzie a prakticky znemožňuje istej skupine čitateľov pochopenie jej vlastného textu. Na druhej strane si je však potrebné uvedomiť, že týmto spôsobom vyslala do sveta naliehavý odkaz týkajúci sa urgentnej potreby nadviazania interkultúrneho dialógu.
Omnoho častejším pravidlom v postkoloniálnych (alebo vo všeobecnosti v tzv. etnických) textoch je o čosi subtílnejší postup. Stratégie, ktoré pritom títo spisovatelia vo svojich dielach využívajú, v nemalej miere pripomínajú práve stratégie prekladateľské. K cudzorodým, často inojazyčným prvkom, ktoré sú spletitým spôsobom zakomponované do skladby textu a ktoré stelesňujú ich domácu kultúru, či tradície, pridávajú explikačné komentáre, či už vo forme vnútrotextových vysvetliviek alebo vo forme minislovníkov uverejnených na konci textu (napr. Chinua Achebe v rámci jednej z edícií svojho najznámejšieho románu Things Fall Apart zostavil slovník pojmov jazyka Igbo).
Exemplárnym exponentom tejto stratégie je spisovateľka americko-čínskeho pôvodu Maxine Hong Kingston, ktorá vo svojich románoch The Woman Warrior a China Men využíva mnoho čínskych reálií, porekadiel či termínov, ktorých význam nenápadným spôsobom práve pomocou vnútrotextových vysvetliviek sprostredkúva aj západnému čitateľovi[7]. Takýmto spôsobom sa postkoloniálni / etnickí autori sami pasujú do rolí kultúrnych mediátorov, snažiac sa o premostenie dvoch, resp. viacerých kultúrnych a jazykových systémov a o minimalizáciu komunikačných bariér i zdanlivo neprekonateľnej vzdialenosti kultúr. Aj z tohto dôvodu mnohí teoretici prekladu, ale i samotní spisovatelia (na čele so Salmanom Rushdiem) označujú postkoloniálnych autorov za autorov - prekladateľov.
Napriek svojmu centrálnemu postaveniu v oblasti súčasných literárnych štúdií a mimoriadnej popularite u čitateľského publika, je problematika postkoloniálnej literatúry v slovenskom literárnovednom kontexte prakticky neznáma. Podobne je na tom i slovenská prekladateľská sféra. Zasadenie postkoloniálnej produkcie do exotického prostredia kolonizovaných krajín, či riešenie problémov vyplývajúcich z multikultúrneho a multietnického osadenstva západných metropol, zdanlivo vytvára dojem, že takáto literatúra bude pre slovenského čitateľa vzdialená a nebude schopný sa s ňou identifikovať[8]. Výsledkom tejto predstavy je relatívne veľký nezáujem slovenských vydavateľstiev sprístupniť tieto diela prostredníctvom slovenských prekladov aj domácemu čitateľovi. Nemožno tvrdiť, že do slovenského jazyka nebola preložená ani jedna postkoloniálna kniha[9], no počet takýchto prekladov predstavuje v porovnaní s neuveriteľnou (a zároveň i umelecky kvalitnou) produkciou postkoloniálnej komunity len kvapku v mori.
Ak by sme však vychádzali z náhľadu antropológa Roberta F. Murphyho, ktorý kultúry definuje ako zloženiny, pretože viac ako deväťdesiat percent ich obsahu tvoria vo väčšine prípadov výpožičky a napodobeniny iných spoločností, dospeli by sme k zaujímavému záveru. Murphy kultúry považuje za „mozaiky zložené z kúskov, ktoré často pochádzajú z veľkých diaľok“ (2001, s. 34). Takáto perspektíva jednoznačne predpokladá a delimituje množinu styčných bodov, ktoré zdieľajú viaceré kultúrne systémy a ktoré možno ustanoviť za fundamentálne predpoklady medzikultúrnej komunikácie. Manifestuje totiž existenciu istej sústavy hodnôt, noriem, či iných kultúrnych elementov, ktoré možno označiť pojmom interkultúrne, t.j. tieto sú zdieľané viacerými kultúrnymi systémami.
Transfer tejto predstavy do sféry literatúry a literárnej komunikácie signalizuje, že napriek odlišnosti jazykových systémov, spoločenskej reality, literárnych tradícií, či geografického prostredia, literárne diela figurujú ako exponenti istých interkultúrnych, všeľudských (ako i estetických) hodnôt a predstáv, ktoré napriek zdanlivej vzdialenosti kultúr umožňujú realizáciu a relatívne plynulý priebeh vzájomného dialógu. Obdobná situácia následne nastáva i pri preklade umeleckého komunikátu, kedy prekladateľ v úlohe kultúrneho mediátora môže nadviazať na tieto spoločné elementy a odvíjať od nich voľbu adekvátnej prekladateľskej stratégie. Alejandra Patricia Karamanian navyše upozorňuje, že v dnešnej dobe v dôsledku multikulturalizmu národy a ich kultúry začínajú splývať a hraničné čiary medzi nimi pomaly blednú. Argumenty o neprekonateľných diferenciách zamedzujúcich diskusii o hľadaní spoločných väzieb teda v tejto diskusii neobstoja.
Abstract:
The article introduces new trends in contemporary translation studies (presented by the postcolonial translation theories) which mark the cultural turn in translation. It reinforces the idea of not applying central models of translation to peripheral literary works since this tends to lead to certain discrepancies in the target text. The author also attempts to display different strategies used by translators of colonial and postcolonial literature. During the colonial era translators focused their attention on literary texts which supported the black-and-white optics of colonial agenda. Since the translations were aimed at the European readerships, they abounded in cultural stereotypes, thus displaying apparent similarities to colonial literature itself. The postcolonial translation studies, however, attempt to shift the focus to problems springing from the very essence of hybrid postcolonial writing and to create an adequate approach by respecting the peculiarities of these texts.
Literatúra:
Ďurišin, D., 1992. Čo je svetová literatúra? Bratislava: Obzor. ISBN 80-215-0241-X.
Ganguly, S. Translation as DissemiNation: A Note from an Academic and Translator from Bengal. In: Anukriti – Translating India, <http://www.anukriti.net/Tt/translation.asp>, vytlačené 20.12. 2006.
Gromová, E., 2004. Preklad a kultúra. Nové interdisciplinárne trendy v translatologickom výskume. In: Gromová, E. (ed.). Preklad a kultúra. Nitra: FF UKF, s. 59-66. ISBN 80-8050-703-1.
Hevešiová, S., 2006. Preklad ako forma interkultúrneho dialógu v postkoloniálnej ére. In: Preklad a tlmočenie 7. Banská Bystrica: FiF UMB, s. 59-64. ISBN 80-8083-342-7.
Huťková, A., 2003. Vybrané kapitoly z dejín prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela. ISBN 80-8055-830-2.
Karamanian, A.P., 2002. Translation and Culture. In: Translation Journal, Vol. 6, No. 1., 2002., vytlačené 28.12. 2006.
Kingston, M.H., 1989. China Men. New York: Vintage. ISBN 0-679-72328-5.
Murphy, R.F., 2001. Úvod do kulturní a sociální antropologie. Praha: SLON. ISBN 80-85850-53-2.
Snell-Hornby, M., 2006. The Turns of Translation Studies (New paradigms or shifting viewpoints?) Amsterdam / Philadelphia: John Benjamins Publishing Company. ISBN 90-272-1674-6.
Susam-Sarajeva, S., 2002. A ‘Multilingual’ and ‘Inter-national’ Translation Studies? In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. Manchester: St. Jerome Publishing, s. 193-205. ISBN 1-90065-047-9.
Wolf, M., 2002. Culture as Translation – and Beyond Ethnographic Models of Representation in Translation Studies. In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. Manchester: St. Jerome Publishing, s. 180-192. ISBN 1-90065-047-9.
[1] Preklad autorka práce.
[2] Preklad autorka práce.
[3] Máme na mysli marginalizáciu z jazykového hľadiska, z hľadiska fyzickej lokalizácie, či kultúrnej príslušnosti.
[4] Preklad autorka práce.
[5] V tomto prípade pracuje teória prekladu s istou simplifikáciou, pretože v skutočnosti žiadny kultúrny systém nepredstavuje homogénny, fixný celok.
[6] Aj keď vo všeobecnosti nemožno považovať španielčinu za minoritný jazyk, v prípade tohto diela plnila práve takúto funkciu. Anzaldúa svoju knihu nasmerovala primárne na americký knižný trh a adresovala ho predovšetkým americkému, neetnickému čitateľskému publiku, snažiac sa v ňom vyvolať rovnaké pocity konfúzie, aké prežíval stredoamerický imigrant v USA konfrontovaný s cudzím jazykom, t.j. angličtinou.
[7] Napríklad: „The men cursed as they reckoned their pay. […] ‘Hunchback with a turtle on his back,’ that is ‘Cuckold’.” (Kingston, 1989, s. 102) [Keď si muži spočítali svoj zárobok, začali nadávať.... „Hrbáč s korytnačkou na chrbte,“ teda ‘paroháč’.]
„On another weekend Worldster […] rented an aeroplane and invited each of his friends up into the sky. (Friends in Chinese connotes play, good times, and youth.)” (tamtiež, s. 66) [Na ďalší víkend si Wordlster prenajal lietadlo a pozval všetkých svojich priateľov zalietať si. Slovo priateľ sa v čínštine používa tiež vo význame hra, zábava a mladosť.]
„Nor did he chew the wood whose Hawaiian name sounded like ka fa, ‘fake flower’ in Cantonese.” (tamtiež, s. 110) [Ani nepožul drevo, ktorého havajský názov znel ako ka fa, čo v kantončine znamená ‘umelý kvet’.]
[8] Paradoxne však bolo do slovenčiny preložených mnoho koloniálnych textov, cez Conrada, Kiplinga, Forstera až po súčasnejšieho Greena. Jedným z dôvodov, ktorý by tento nepomer mohol vysvetliť, je európska optika zaostrená na vzdialenú exotiku, na ktorej je tento typ literatúry založený.
[9] Do slovenčiny boli preložené napr. niektoré romány Salmana Rushdieho, Hanifa Kureishiho, Arundhati Rhoya, či Nadine Gordimer.
Pojmy ako kultúra a preklad boli vždy úzko späté, no v súčasnej postkoloniálnej dobe, kedy kultúrna dimenzia zasiahla do väčšiny vedných disciplín, je ich vzájomný kontakt ešte intenzívnejší. Umelecký preklad, citujúc Dionýza Ďurišina, „je jedným z najmarkantnejších prejavov medziliterárnej interakcie“ (1992, s. 185). Navyše je aj „produktom medziliterárnej komunikácie a zároveň v mnohom medziliterárnu komunikáciu podmieňuje a určuje“ (tamtiež). Skutočnosť, že prekladový text na rozdiel od originálu pôsobí nielen v odlišnom spoločenskom a kultúrnom prostredí, ale i v kontexte iných literárnych tradícií, determinuje vymedzenie prekladu umeleckých textov ako procesu precízneho kultúrneho dekódovania a jeho opätovného prekódovania do podoby cieľového komunikátu. Pred prekladateľom, ktorý v tomto komunikačnom reťazci zastupuje funkciu kultúrneho mediátora, stojí vzhľadom na formálne, tematické a poetické špecifiká postkoloniálnej literatúry neľahká úloha. Postkolonializmus má totižto, napriek svojej dominantnej pozícii v rámci súčasnej literárnej teórie, v oblasti vedy o preklade stále len okrajový význam.
Až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa aj v translatológii začínajú objavovať nové trendy súvisiace so spoločenskými zmenami a kultúrnym obratom v mnohých spoločenských vedách. V súčasnej vede o preklade dominuje koncepcia „kultúry ako formy prekladu“ (culture as translation), ktorá „predstavuje kultúru ako priestor pre interakciu komponentov translačného procesu a preklad chápe ako recipročnú interpenetráciu svojho a cudzieho[1]“ (Wolf, 2002, s. 186). Jazyk literárneho diela sa tak stáva len jedným z mnohých komponentov kultúry, ktoré formujú charakter daného textu. Prekladateľ sa preto už nemôže spoľahnúť len na svoj bilingvizmus, ale musí svoje zručnosti a vedomosti preukázať aj v oblasti bi-/ (poprípade až) multikulturalizmu.
Jedným z takýchto nových prístupov je aj tzv. postkoloniálna translatológia (resp. postkoloniálne teórie prekladu), ktorej základy položil Richard Jacquemond. Ten diferencuje kultúry na základe ich mocenského vplyvu na hegemónne (dominantné) a ovládané (zväčša bývalé kolónie) a všíma si rôzne situácie, ktoré v oblasti prekladu medzi týmito dvomi opozíciami vznikajú. Situácia v translatológii tým pádom korešponduje s mocenským postavením týchto kultúr a kontinuálne nadväzuje na rozličné formy imperialistickej dominancie. To znamená, že ovládané kultúry prekladajú omnoho viac textov hegemónnej kultúry ako naopak, pričom tieto texty sú určené širokým masám. V prípade, že dôjde k opačnému javu, texty z ovládanej kultúry sú zväčša určené úzkemu okruhu čitateľov. Ďalším prípadom je prekladanie diel autorov z ovládanej kultúry, ktoré nevybočujú z limitov kultúrnych stereotypov a očakávaní dominantnej kultúry. K takejto situácii dochádza spravidla kvôli túžbe marginalizovaných autorov osloviť čitateľské publikum západného sveta a ktorí preto do svojich diel inkorporujú, resp. sa nepokúšajú vybočiť zo vžitých kultúrnych stereotypov. (Gromová, 2004, s. 62-63)
Swati Ganguly však upozorňuje na skutočnosť, že pojem postkoloniálny v súvislosti s translatológiou nemá takmer žiadny praktický význam a slúži viac-menej len ako módny a pútavý doplnok. Podľa jej názoru sa k postkoloniálnym textom pri preklade nepristupuje adekvátnym spôsobom, pretože prekladatelia využívajú také stratégie, ktoré ich čo najviac uspôsobujú majoritnému, prozápadne orientovanému čitateľovi. Ganguly však vo svojej štúdii podčiarkuje nevyhnutnosť koncipovať také chápanie postkoloniálneho prekladu, ktoré označuje „dôkladný postup vedomý si prekladateľskej politiky a ktorý sa angažuje v zachovávaní kultúrnych diferencií a nie v domestikovaní východiskového jazyka a textu[2].“ (Ganguly, 20.12. 2006) To si však vyžaduje vypracovanie dôslednej a osobitej metodológie, ktorá by reflektovala potreby a problémy spojené s prekladom takýchto textov a ktorá by vďaka vytvoreným kvalitným prekladom zároveň prispela k rozšíreniu a popularizácii postkoloniálnych diel.
Obdobné problémy si všíma aj Şebnem Susam-Sarajeva, keď v jednom zo svojich článkov vydeľuje v rámci teórie translatológie dva odlišné celky – centrum a perifériu. Tieto však celkom nekorešpondujú so súčasnou geopolitickou situáciou, nakoľko sú vymedzené predovšetkým jazykovo. Zatiaľ čo centrum sa prehlasuje za univerzálne a všeobsahujúce, v ňom vytvorené modely či teórie sa pri preklade aplikujú i na marginalizované texty[3], čím zákonite dochádza k istým disproporciám. Autori či výskumníci z periférie sa, na druhej strane, snažia sprístupniť svoj materiál centru (v našom ponímaní dominantnej kultúre, či jazyku) a to často tým, že sa zriekajú svojich vlastných, pre centrum však exotických a nezrozumiteľných jazykov a siahajú po jazykoch dominantných, teda svetových (Susam-Sarajeva, 2002, s. 200), ktoré prispievajú k ich viditeľnosti na medzinárodnom fóre. Centrálne teórie a modely prekladu, ktoré vo svojej štúdii spomína Şebnem Susam-Sarajeva, však nemožno pri preklade postkoloniálnej literatúry aplikovať bez toho, aby v cieľovom komunikáte nedošlo k určitým diskrepanciám. Zároveň dodáva, že „[a]k bude teória i naďalej vnímaná ako niečo, čo bude vždy dodávané centrom a konzumované perifériou, potom teórie prekladu ponúkané centrom nemôžu byť dostatočne preverené ich testovaním na údajoch poskytnutých perifériou[4].“ (Susam-Sarajeva, 2004, s. 204)
Postkoloniálna translatológia kontinuálne nadväzuje na teoretické východiská a produkty prekladateľskej činnosti z koloniálnej éry, ktorá bola dlhý čas determinovaná nielen koloniálnou ideológiou, ale odrážala i aktuálne politické (mocenské) postavenie jednotlivých štátov. Bohatá produkcia koloniálnych autorov, na ktorú postkoloniálna literatúra priamo reaguje, je jedným z jej dominantných zdrojov a preto je nevyhnutné, aby bol prekladateľ oboznámený i s touto literárnou tradíciou; tá by mala tvoriť jeho základné kultúrne a literárne vedomostné pozadie. Podstata koloniálnej literatúry spočíva v stretoch dominantnej a kolonizovanej kultúry. Na rozdiel od väčšiny umeleckých diel sú však tieto strety priamym odrazom mocenských vzťahov imperialistických mocností a kolónií, v ktorých dominuje autorita kolonizátora a koloniálnych štruktúr. Z prekladateľského hľadiska pracuje koloniálna literatúra a následne i translatológia s opozíciami my – oni, západné – orientálne, kolonizátor – kolonizovaný. Kultúrne dedičstvo kolonizovaného národa je v tomto prípade predstavované a sprostredkované cez optiku kolonizátora a preto treba naratívnej technike uspôsobiť aj samotný preklad. V tomto prípade však kultúrne rozdiely do popredia nevystupujú v takej ostentatívnej podobe, keďže sú čitateľovi približované z pohľadu európskej / západnej mentality (ako napríklad v Conradovom románe Srdce temnoty).
Exotické / cudzie, reprezentujúce odlišný kultúrny systém, je v týchto dielach reprezentované formou koloniálneho diskurzu (zväčša ako niečo čudné, primitívne a často nepochopené), ktorý oplýva schematickými jazykovými klišé imperiálnych inštitúcií. Keďže takmer všetky texty sú písané z perspektívy kolonizátora a len v mála z nich má kolonizované obyvateľstvo príležitosť vysvetliť a ozrejmiť elementy svojej kultúry, či motiváciu svojho správania, do textu neprenikajú takmer žiadne priame kultúrne špecifiká. Objavujú sa i autori, ktorí do svojich diel vnášajú aspoň nejaké domorodé reálie či pojmy na ozvláštnenie textu, no táto tendencia kulminuje až v tvorbe reagujúcej na kolonializmus ako taký. V takomto prípade prekladateľ zväčša využíva vysvetlivky, ktoré približujú čitateľovi ich význam a zároveň mu aspoň do určitej miery sprostredkúvajú možnosť zúčastniť sa exotickej výpravy.
Ako príklad môže slúžiť populárny román E.M. Forstera Cesta do Indie, v ktorom sa autor snaží o synkretické riešenie opozície kolonizátor - kolonizovaný. Forster svoj nesúhlas s koloniálnou politikou vyjadruje aj zaostrením svojej naračnej stratégie predovšetkým na domorodých obyvateľov (v tomto prípade ich reprezentuje moslimský doktor Azíz ako hovorca indickej komunity). Autor sa snaží európskemu čitateľovi vysvetliť jeho pohnútky a motívy a priblížiť mu nielen indickú kultúru, ale i mentalitu tamojšieho obyvateľstva. Text obsahuje relatívne veľa kultúrnych referencií, viažucich sa najmä na systém kást, inštitúcií, náboženstvo či na objekty dennej spotreby. Český prekladateľ Josef Schwarz dal prednosť lokálnemu koloritu a tak preklad oplýva indickými výrazmi, ktorých význam je čitateľovi priblížený cez vysvetlivky pod čiarou.
Zaujímavosťou je, že mnohí odborníci poukazujú na analógiu medzi výsledným produktom prekladateľskej činnosti a samotnou kolóniou – v obidvoch prípadoch ide o kópie originálu, implikujúce neodkladnú devalváciu statusu a podriadenosť originálu (Ganguly, 20.12. 2006). Tak ako kolónia mala byť čo najvernejšou napodobeninou impéria a odvodzovala od neho svoj charakter, tak i preklad je neodkladne spätý s východiskovým textom. V prípade väčšiny diel spadajúcich pod pojem koloniálna literatúra je text písaný z pozície (dominantného) Európana a je i určený pre európskeho čitateľa. Napriek exotickému prostrediu, do ktorých sú tieto diela zasadené, nedochádza v nich z prekladateľského hľadiska k veľkému napätiu medzi popisovanými kultúrami, keďže tieto sú čitateľovi sprostredkované z jemu blízkej perspektívy.
Mary Snell-Hornby zasadzuje záujem o skúmanie vzťahov medzi kolonializmom, jazykom a prekladom do 90. rokov minulého storočia. Prostredníctvom konkrétnych príkladov demonštruje spôsob, akým boli jazyk a preklad využívané na posilnenie a exponovanie nerovných mocenských vzťahov (2006, s. 94). Translatológia bola v období kolonializmu a aj nejaký čas po ňom ovládaná európskymi normami, ktorých aplikácia pri preklade neeurópskych, orientálnych umeleckých diel spôsobovala diskrepancie v cieľovom texte. Prekladali sa najmä umelecké diela, ktoré zodpovedali európskym kultúrnym stereotypom a adresátovým očakávaniam a ktoré boli určené primárne pre európskeho čitateľa. Následne po dekolonizačnom procese, kedy bola literárna scéna doslova zaplavená postkoloniálnymi literárnymi hybridmi, sa situácia mení a vedci si začínajú uvedomovať čoraz intenzívnejšiu potrebu teoreticky postihnúť fundamentálne problémy spojené s prekladom takéhoto typu literatúry.
Rigoróznosť a jednoznačnosť dichotómie svoje – cudzie, ktoré boli dominantým diskurzom v koloniálnej literature, strácajú v súčasnej postkoloniálnej tvorbe na svojej aktuálnosti a v kontexte postkoloniálnych hybridných identít pôsobia skôr rigidne a formálne. Binárna opozícia svoje – cudzie, ktorá je východiskovým bodom pri preklade akéhokoľvek typu textu z jedného jazyka do druhého, sa v prípade postkoloniálnych literárnych diel nevynára len v kontexte kreovania prekladového / cieľového textu, ale napätie medzi rozličnými cudzorodými prvkami sa objavuje už v samotnom origináli. Východiskový text de facto nereflektuje kultúrne črty, symboly, hodnoty či modely len jedného kultúrneho systému ale minimálne dvoch, nakoľko autori týchto diel majú buď etnický pôvod, ktorý sa v centrálnej kultúre pociťuje ako niečo cudzie, periférne, až druhoradé alebo žijú na pomedzí dvoch kultúrnych celkov, ktoré sú v neustálom napätí. Tieto literárne diela predstavujú akési kultúrne hybridy, v ktorých možno len s ťažkosťou definovať, čo je cudzie a čo svoje, resp. čo je niečo medzi tým. (Hevešiová, 2006, s. 61)
Táto skutočnosť je jednak odrazom dynamiky kultúrnych procesov, ale i vedľajším produktom obdobia kolonializmu, ktoré sa vyznačovalo vnucovaním socio-kultúrnych, náboženských, ekonomických či lingvistických štruktúr kolonizovanej populácii. Kultúrne špecifiká a rozdiely kultúrnych systémov predstavujú navyše jeden z najdominantnejších diskurzov tohto typu literatúry, ktorý v nej má kľúčové a teda nezastupiteľné miesto. Postkoloniálni autori sa prostredníctvom svojich textov snažia svoju vlastnú (v danom prostredí často minoritnú) kultúru nielen zachovať a „propagovať“, ale ju i následne konfrontovať s kultúrou dominantnou. Do svojich textov začleňujú pestrú paletu cudzorodých prvkov, od reálií, mien, foriem správania, tradícií, až po špecifické jazykové prejavy. Napätie medzi prezentovanými kultúrnymi kódmi je v tomto prípade ústrednou obsahovou a tematickou líniou postkoloniálnych literárnych diel.
Pri preklade tradičných umeleckých textov, ktoré sa pohybujú len v rozmedzí dvoch kultúrnych systémov[5], sa prekladateľ zväčša rozhoduje, či bude pri preklade inklinovať k naturalizácii, exotizácii alebo sa bude snažiť o vyváženosť cudzorodých a domácich prvkov. V súvislosti s postkoloniálnymi umeleckými textami si však treba uvedomiť, že opozícia my – oni a z nej vyplývajúci kontrast je jedným z nosných princípov takéhoto typu literatúry a prekladateľ by nemal znaky kultúrnych diferencií a cudzorodé (často cudzojazyčné) prvky potierať (tak ako sa to v niektorých prípadoch robilo), ale zachovať ich funkciu aj v cieľovom komunikáte. Súčasná postkoloniálna translatológia preferuje pri prekladoch takýchto diel transpozičné postupy (exotizácia), ktoré aj v dôsledku globalizačných trendov prispievajú k zbližovaniu kultúr.
Prekladateľ si teda musí byť vedomý skutočnosti, že exotizujúce elementy inkorporované do takýchto textov sú ich integrálnou súčasťou. Extrémnymi prípadmi sú diela, v ktorých autori siahajú tak po jazyku dominantnom, ako aj po jazyku minoritnom, pričom ich oba stavajú na rovnakú úroveň. Pre čitateľa, ktorý daný jazyk neovláda, sa tak určité pasáže textu stávajú nezrozumiteľnými, čo môže viesť k jeho frustrácii. Ako príklad môže slúžiť známy román Borderlands / La Frontera: The New Mestiza od Glorie Anzaldúa[6], v ktorom už samotný názov poukazuje na jeho jazykovú rozpoltenosť. Anzaldúa zámerne a veľmi dômyselným spôsobom pracuje s dichotómiou svoje – cudzie a prakticky znemožňuje istej skupine čitateľov pochopenie jej vlastného textu. Na druhej strane si je však potrebné uvedomiť, že týmto spôsobom vyslala do sveta naliehavý odkaz týkajúci sa urgentnej potreby nadviazania interkultúrneho dialógu.
Omnoho častejším pravidlom v postkoloniálnych (alebo vo všeobecnosti v tzv. etnických) textoch je o čosi subtílnejší postup. Stratégie, ktoré pritom títo spisovatelia vo svojich dielach využívajú, v nemalej miere pripomínajú práve stratégie prekladateľské. K cudzorodým, často inojazyčným prvkom, ktoré sú spletitým spôsobom zakomponované do skladby textu a ktoré stelesňujú ich domácu kultúru, či tradície, pridávajú explikačné komentáre, či už vo forme vnútrotextových vysvetliviek alebo vo forme minislovníkov uverejnených na konci textu (napr. Chinua Achebe v rámci jednej z edícií svojho najznámejšieho románu Things Fall Apart zostavil slovník pojmov jazyka Igbo).
Exemplárnym exponentom tejto stratégie je spisovateľka americko-čínskeho pôvodu Maxine Hong Kingston, ktorá vo svojich románoch The Woman Warrior a China Men využíva mnoho čínskych reálií, porekadiel či termínov, ktorých význam nenápadným spôsobom práve pomocou vnútrotextových vysvetliviek sprostredkúva aj západnému čitateľovi[7]. Takýmto spôsobom sa postkoloniálni / etnickí autori sami pasujú do rolí kultúrnych mediátorov, snažiac sa o premostenie dvoch, resp. viacerých kultúrnych a jazykových systémov a o minimalizáciu komunikačných bariér i zdanlivo neprekonateľnej vzdialenosti kultúr. Aj z tohto dôvodu mnohí teoretici prekladu, ale i samotní spisovatelia (na čele so Salmanom Rushdiem) označujú postkoloniálnych autorov za autorov - prekladateľov.
Napriek svojmu centrálnemu postaveniu v oblasti súčasných literárnych štúdií a mimoriadnej popularite u čitateľského publika, je problematika postkoloniálnej literatúry v slovenskom literárnovednom kontexte prakticky neznáma. Podobne je na tom i slovenská prekladateľská sféra. Zasadenie postkoloniálnej produkcie do exotického prostredia kolonizovaných krajín, či riešenie problémov vyplývajúcich z multikultúrneho a multietnického osadenstva západných metropol, zdanlivo vytvára dojem, že takáto literatúra bude pre slovenského čitateľa vzdialená a nebude schopný sa s ňou identifikovať[8]. Výsledkom tejto predstavy je relatívne veľký nezáujem slovenských vydavateľstiev sprístupniť tieto diela prostredníctvom slovenských prekladov aj domácemu čitateľovi. Nemožno tvrdiť, že do slovenského jazyka nebola preložená ani jedna postkoloniálna kniha[9], no počet takýchto prekladov predstavuje v porovnaní s neuveriteľnou (a zároveň i umelecky kvalitnou) produkciou postkoloniálnej komunity len kvapku v mori.
Ak by sme však vychádzali z náhľadu antropológa Roberta F. Murphyho, ktorý kultúry definuje ako zloženiny, pretože viac ako deväťdesiat percent ich obsahu tvoria vo väčšine prípadov výpožičky a napodobeniny iných spoločností, dospeli by sme k zaujímavému záveru. Murphy kultúry považuje za „mozaiky zložené z kúskov, ktoré často pochádzajú z veľkých diaľok“ (2001, s. 34). Takáto perspektíva jednoznačne predpokladá a delimituje množinu styčných bodov, ktoré zdieľajú viaceré kultúrne systémy a ktoré možno ustanoviť za fundamentálne predpoklady medzikultúrnej komunikácie. Manifestuje totiž existenciu istej sústavy hodnôt, noriem, či iných kultúrnych elementov, ktoré možno označiť pojmom interkultúrne, t.j. tieto sú zdieľané viacerými kultúrnymi systémami.
Transfer tejto predstavy do sféry literatúry a literárnej komunikácie signalizuje, že napriek odlišnosti jazykových systémov, spoločenskej reality, literárnych tradícií, či geografického prostredia, literárne diela figurujú ako exponenti istých interkultúrnych, všeľudských (ako i estetických) hodnôt a predstáv, ktoré napriek zdanlivej vzdialenosti kultúr umožňujú realizáciu a relatívne plynulý priebeh vzájomného dialógu. Obdobná situácia následne nastáva i pri preklade umeleckého komunikátu, kedy prekladateľ v úlohe kultúrneho mediátora môže nadviazať na tieto spoločné elementy a odvíjať od nich voľbu adekvátnej prekladateľskej stratégie. Alejandra Patricia Karamanian navyše upozorňuje, že v dnešnej dobe v dôsledku multikulturalizmu národy a ich kultúry začínajú splývať a hraničné čiary medzi nimi pomaly blednú. Argumenty o neprekonateľných diferenciách zamedzujúcich diskusii o hľadaní spoločných väzieb teda v tejto diskusii neobstoja.
Abstract:
The article introduces new trends in contemporary translation studies (presented by the postcolonial translation theories) which mark the cultural turn in translation. It reinforces the idea of not applying central models of translation to peripheral literary works since this tends to lead to certain discrepancies in the target text. The author also attempts to display different strategies used by translators of colonial and postcolonial literature. During the colonial era translators focused their attention on literary texts which supported the black-and-white optics of colonial agenda. Since the translations were aimed at the European readerships, they abounded in cultural stereotypes, thus displaying apparent similarities to colonial literature itself. The postcolonial translation studies, however, attempt to shift the focus to problems springing from the very essence of hybrid postcolonial writing and to create an adequate approach by respecting the peculiarities of these texts.
Literatúra:
Ďurišin, D., 1992. Čo je svetová literatúra? Bratislava: Obzor. ISBN 80-215-0241-X.
Ganguly, S. Translation as DissemiNation: A Note from an Academic and Translator from Bengal. In: Anukriti – Translating India, <http://www.anukriti.net/Tt/translation.asp>, vytlačené 20.12. 2006.
Gromová, E., 2004. Preklad a kultúra. Nové interdisciplinárne trendy v translatologickom výskume. In: Gromová, E. (ed.). Preklad a kultúra. Nitra: FF UKF, s. 59-66. ISBN 80-8050-703-1.
Hevešiová, S., 2006. Preklad ako forma interkultúrneho dialógu v postkoloniálnej ére. In: Preklad a tlmočenie 7. Banská Bystrica: FiF UMB, s. 59-64. ISBN 80-8083-342-7.
Huťková, A., 2003. Vybrané kapitoly z dejín prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela. ISBN 80-8055-830-2.
Karamanian, A.P., 2002. Translation and Culture. In: Translation Journal, Vol. 6, No. 1., 2002.
Kingston, M.H., 1989. China Men. New York: Vintage. ISBN 0-679-72328-5.
Murphy, R.F., 2001. Úvod do kulturní a sociální antropologie. Praha: SLON. ISBN 80-85850-53-2.
Snell-Hornby, M., 2006. The Turns of Translation Studies (New paradigms or shifting viewpoints?) Amsterdam / Philadelphia: John Benjamins Publishing Company. ISBN 90-272-1674-6.
Susam-Sarajeva, S., 2002. A ‘Multilingual’ and ‘Inter-national’ Translation Studies? In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. Manchester: St. Jerome Publishing, s. 193-205. ISBN 1-90065-047-9.
Wolf, M., 2002. Culture as Translation – and Beyond Ethnographic Models of Representation in Translation Studies. In: Hermans, T. (ed.): Crosscultural Transgressions. Research Models in Translation Studies II. Historical and Ideological Issues. Manchester: St. Jerome Publishing, s. 180-192. ISBN 1-90065-047-9.
[2] Preklad autorka práce.
[3] Máme na mysli marginalizáciu z jazykového hľadiska, z hľadiska fyzickej lokalizácie, či kultúrnej príslušnosti.
[4] Preklad autorka práce.
[5] V tomto prípade pracuje teória prekladu s istou simplifikáciou, pretože v skutočnosti žiadny kultúrny systém nepredstavuje homogénny, fixný celok.
[6] Aj keď vo všeobecnosti nemožno považovať španielčinu za minoritný jazyk, v prípade tohto diela plnila práve takúto funkciu. Anzaldúa svoju knihu nasmerovala primárne na americký knižný trh a adresovala ho predovšetkým americkému, neetnickému čitateľskému publiku, snažiac sa v ňom vyvolať rovnaké pocity konfúzie, aké prežíval stredoamerický imigrant v USA konfrontovaný s cudzím jazykom, t.j. angličtinou.
[7] Napríklad: „The men cursed as they reckoned their pay. […] ‘Hunchback with a turtle on his back,’ that is ‘Cuckold’.” (Kingston, 1989, s. 102) [Keď si muži spočítali svoj zárobok, začali nadávať.... „Hrbáč s korytnačkou na chrbte,“ teda ‘paroháč’.]
„On another weekend Worldster […] rented an aeroplane and invited each of his friends up into the sky. (Friends in Chinese connotes play, good times, and youth.)” (tamtiež, s. 66) [Na ďalší víkend si Wordlster prenajal lietadlo a pozval všetkých svojich priateľov zalietať si. Slovo priateľ sa v čínštine používa tiež vo význame hra, zábava a mladosť.]
„Nor did he chew the wood whose Hawaiian name sounded like ka fa, ‘fake flower’ in Cantonese.” (tamtiež, s. 110) [Ani nepožul drevo, ktorého havajský názov znel ako ka fa, čo v kantončine znamená ‘umelý kvet’.]
[8] Paradoxne však bolo do slovenčiny preložených mnoho koloniálnych textov, cez Conrada, Kiplinga, Forstera až po súčasnejšieho Greena. Jedným z dôvodov, ktorý by tento nepomer mohol vysvetliť, je európska optika zaostrená na vzdialenú exotiku, na ktorej je tento typ literatúry založený.
[9] Do slovenčiny boli preložené napr. niektoré romány Salmana Rushdieho, Hanifa Kureishiho, Arundhati Rhoya, či Nadine Gordimer.
