In: Slovo - obraz - zvuk I : duchovný rozmer súčasnej kultúry. Literárnovedné štúdie. - Nitra: UKF, 2008. - ISBN 978-80-8094-330-1. - (2008), s. 234-242.
Simona Hevešiová – Lucia Horňáková
Abstrakt:
Príspevok autoriek sa koncentruje na oblasť postkoloniálnej literatúry, ktorá odpovedá a zároveň dekonštruuje podstatu koloniálnych diskurzov. Nakoľko koloniálne romány mali tendenciu vytvárať predstavy o kolonizovaných krajinách, založené na binárnej opozícii medzi kolonizátormi a kolonizovanými, domorodé obyvateľstvo bolo vždy predstavované ako menejcenné, vytláčané na perifériu spoločenského postavenia. Takýmto spôsobom koloniálne diskurzy vytvárali stereotypy, ktorými si, okrem iného, zabezpečovali nadvládu nad obyvateľstvom v kolonizovaných krajinách. Alternatívne rozprávačské príbehy sú jedným zo spôsobov, akým sa postkoloniálni autori opozične stavajú proti týmto diskurzom. Jeho/jej príbehy vytvárajú neoficiálnu, alebo slovami H. K. Bhabhu performatívnu históriu, stojacu v protiklade, respektíve dopĺňajúcu oficiálne historické udalosti. Okrem vonkajšieho štiepenia naratívnej línie sa čitateľ stretáva s fragmentáciou vnútornou v rámci jednotlivých príbehov, ktorú v príspevku dokumentujú interpretácie vybraných postkoloniálnych diel. Narušenie štrukturálnej celistvosti diela následne vedie k významovej fragmentácii, ktorá sa však neprejavuje absenciou deja, ale je priamo náväzná na štiepenie textuálnej linearity celkovo, ako aj jednotlivých príbehov.
Resumé:
Colonial discourses which brought about an unequal dichotomy between the colonizers and the colonized reminded the oppressed peoples of their internal and external inferiority. The creation of alternative histories is therefore one of the characteristics of postcolonial literary practices. Postcolonialism in its natural polyphony opposes the thought of one totalising representation of history also through the fragmentation on the structural level of the novels. Textual disruption of the narrative thus ultimately serves as the scorn of the linearity of colonial narratives.
Shakespearova tragédia Othelo patrí i v súčasnosti medzi jeden z najslávnejších príkladov koloniálneho naratívu, i napriek tomu, že literárna kritika sa doposiaľ pri interpretácii uvedeného nehynúceho diela anglickej literatúry na jeho „koloniálnu dimenziu“ príliš nesústredila. Veľká Británia bola v čase, keď Shakespeare písal svoju drámu, v počiatkoch koloniálnej expanzie na území Severnej Ameriky a Indie. Dráma Othelo nastoľuje a zároveň i opodstatňuje koloniálne vnímanie sveta. Za Othelovým tragickým osudom možno badať jeho príslušnosť k čiernej rase, ktorá mu je neustále priamo a nepriamo pripomínaná. Shakespeare nielenže vkladá do úst Iaga výrazy adresované Othelovi, týkajúce sa jeho fyziognómie, ako „starý čierny baran“, „ten s plnými perami“ „barbarský kôň“, „Maur“, ale samotné správanie Othela (keď sa v záchvate epilepsie zvýja po zemi, či v návale žiarlivosti zabije Desdemonu) odráža divokosť či pomätenosť „iných“ - stereotypy, ktoré kolonizátorské diskurzy razili celým obdobím kolonizácie. Napriek tomu, že názov diela napovedá, že Othelo bude hlavnou postavou, nie je tomu tak, Othelo je v skutočnosti outsider-bábka v rukách Iaga – belocha, kolonizátora. Othelov hlas v diele ustupuje Iagovmu dominantnejšiemu prejavu, a keď prehovorí, jeho výpoveď len potvrdzuje infekciu koloniálnymi stereotypmi (sám si uvedomuje, že je vďaka svojej farbe pleti menejcenným „ Rude Am I in my speech/And little blessed with the soft phrase of peace“). V konečnom dôsledku vystupuje postava Othela v anglickej literatúre ako archetyp, ktorý symbolizuje postavenie kolonizovaných v diskurzoch kolonizátorov.
Z uvedeného príkladu vyplýva, že chápať kolonizáciu výlučne v zmysle fyzickej intervencie a následnej okupácie územia by bol zásadný omyl. Kolonizácia sa odohráva predovšetkým na úrovni intelektuálnej; a teda i fakt, že obsadenie kolonizovaných území a podrobenie jeho obyvateľstva bolo v konečnom dôsledku úspešné, nemožno pripísať ani zbraniam ani násiliu, ale ideológii, ktorá sa šírila potichu a nepozorovane ako vírus prostredníctvom jazyka, a predovšetkým módov reprezentácie v koloniálnej literatúre. Ba čo viac, významným indikátorom efektívnej infekcie mysle nielen domácich, ale i belošských národov, bola vyše 300-ročná prítomnosť civilizujúcich misionárov v kolóniách a relatívne malý odpor zo strany obyvateľov zotročených krajín.
V oblasti štúdia koloniálnych diskurzov možno za prelomovú považovať publikáciu britského vedca E. Saida Orientalism (1978). V koncepcii Saidovho chápania diskurzu koloniálnych veľmocí možno lokalizovať implicitné náznaky Derridovej filozofie logocentrizmu. J. Derrida používa termín logocentrizmus predovšetkým v lingvistickom kontexte a označuje ním koncept (logos), ktorý západná civilizácia postavila do svojho centra (centrizmus) a z ktorého odvodzuje poznanie/chápanie sveta. Tento koncept zároveň organizuje a vysvetľuje chod sveta, pričom zotrváva mimo neho. Derrida pri formulovaní logocentrickej filozofie, ktorá definuje západnú civilizáciu, bezpochyby vychádzal z prológu do Jánovho evanjelia: „na počiatku bolo Slovo (po grécky logos) a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (2001, s. 2272), a preto i logos (koncept), o ktorom Derrida pojednáva, zastáva v spoločnosti funkciu Boha. Vo vytvorení paralely medzi Bohom a Slovom možno badať jasný zámer. Pojem Boh v európskej kultúre konotuje hlavnú pravdu, univerzálny princíp, autoritu.
Pojem logos navyše označuje v prenesenom - metonymickom - význame literatúru. Následne i literárna tvorba európskych veľmocí, postavená na piedestál Boha, bola oficiálnou nositeľkou univerzálnych a objektívnych právd, a preto si počas celej koloniálnej histórie osobovala autoritatívne postavenie. Aj z uvedeného dôvodu možno o koloniálnom diskurze hovoriť ako o metanaratíve, čiže „Matke všetkých naratívov“, alebo „hlavnom Príbehu, ktorý poskytuje rámec pre posudzovanie ostatných príbehov, a z ktorého všetky ostatné príbehy odvodzujú svoj konečný význam“(1). Koloniálny metanaratív vychádza z Aristotelovej teórie priamočiareho príbehu, ktorý charakterizujú nasledovné črty: 1, ustálená logická postupnosť deja; 2, jednoznačný začiatok a koniec; 3, určitý ustálený význam príbehu a 4, textuálna a významová jednota a celistvosť (Landow, 1992, s. 102). Koloniálny metanaratív sa taktiež vyznačoval jednostrannosťou založenou na jednej oficiálnej verzii histórie, ktorá vyzdvihovala zásluhy imperiálnej mocnosti a prispôsobovala historické fakty podľa potrieb a požiadaviek koloniálnej krajiny. Oficiálna interpretácia histórie naviac vychádzala z pier vládnucej triedy a odmietala uznať účasť más na vytváraní histórie, nehovoriac o masách (ktoré postkoloniálna teoretička Spivak nazýva the subaltern – podriadení) okupovaných území.
Kolonizované krajiny a jej obyvatelia inej farby pleti boli pre kolonizátorov niečím exotickým, mysterióznym a nepoznaným, pred čím mali kolonizátori spočiatku strach a rešpekt. Koloniálna literatúra z titulu svojej logocentrickej moci vytvárala poznatky a predstavy o koloniálnych krajinách a jej obyvateľoch, ktoré boli vo väčšine prípadov založené na výmysloch, kolonizátorom však slúžili na prekonanie strachu z nepoznaných kultúr. Podrobení obyvatelia kolónií boli v koloniálnych textoch neustále zosmiešňovaní a prezentovaní ako skazení barbari, či degradovaní divosi, ktorí sú v porovnaní s civilizovaným a kresťanským kolonizátorským “Ja” chápaní ako tí “iní”. Koncept „inakosti“ alebo „cudzosti“ umožnil kolonizátorom definovať seba samých – jako to, čím nie sú. Kolonizovaním mysle (2) domorodého obyvateľstva neustálym opakovaním stereotypov o ich krajine a kultúre, koloniálne diskurzy kodifikovali asymetrickú dichotómiu medzi koloniálnym centrom a kolonizovanou perifériou.
Koloniálne metanaratívy plnili podľa Michela Foucaulta funkciu prostriedku manipulácie zotročených kultúr a teda operovali ako ideologické nástroje, vďaka ktorým si kolonizátori zabezpečili mocenskú nadvládu v okupovaných územiach. Zároveň však mali výchovno-vzdelávacie poslanie, ktoré smerovalo k tomu, aby kolonizovaní imitovali jazyk, správanie a v konečnom dôsledku si osvojili i hodnoty, ktoré kolonizátori vyznávali. Je to práve otázka hodnôt, kde sa koloniálna literatúra diverzifikuje. Okrem vyššie spomenutých stereotypov (prirodzená nadradennosť bielej rasy, binárna opozícia medzi koloniálnym centrom a kolonizovanou perifériou, ktorá napokon vyústila do spoločenskej marginalizácie “iných”, potláčanie dôstojnosti “iných”, atď.), ktoré spájali diskurzy imperiálnych krajín, Janmohamed rozdeľuje tento typ literatúry do dvoch skupín podľa toho, akým spôsobom hodnoty, ktoré vyznávali, prezentovali. Prvú skupinu tvoria tzv. imaginárne naratívy, ktoré sa vyznačujú agresivitou, a v ktorých domorodec vystupuje ako obraz imperialistovho “Ja”; v prípade tzv. symbolických naratívov, si autori uvedomujú „nevyhnutnosť vnímať pôvodného obyvateľa ako mediátora európskych túžob“ (1985, s. 19) a zameriavajú sa skôr na porovnávanie mentalít, hodnôt, zvykov, tradícií kolonizátora s rasovým Neja. Imaginárne texty hrajú rolu výlučne ideologickú, kdežto v prípade diskurzov symbolických estetická hodnota je nadradená hodnote ideologickej.
Jeden z najvýznamnejších teoretikov postkolonializmu – Homi K. Bhabha vo svojej publikácii Location of culture (1994) tvrdí, že spomenutý výchovno-vzdelávací aspekt koloniálnych diskurzov v sebe niesol ambivalentnú podstatu. Na jednej strane plnil civilizujúce poslanie, avšak na strane druhej neustále predurčoval zánik koloniálneho systému, nakoľko hrozilo, že obyvatelia kolonizovaných oblastí sa vypracujú na úroveň kolonizátorov a ohrozia ich prítomnosť v krajine.
Zlom nastáva v druhej polovici 20. storočia, kedy bola svetová scéna svedkom veľkých geopolitických zmien, ktoré boli predovšetkým odrazom masívnej dekolonizačnej vlny. Oskar Krejčí označuje „odmietnutie kolonializmu ako formy politickej organizácie v rámci svetového politického systému“ za najpozoruhodnejšiu črtu obdobia studenej vojny (2001, s. 110). Oslobodzovanie kolonizovaných krajín spod koloniálnej nadvlády malo rozličné podoby – od obmedzenej spolupráce s koloniálnou mocou, získavania rozsiahlejších práv, nenásilným odporom, až po boje proti koloniálnej nadvláde (Kronika lidstva, 1998). Jedným z prvých iniciátorov odmietania kolonializmu bol Máhatmá Gándhí, ktorý ako vodca hnutia za slobodu vyvinul stratégiu nenásilného odporu a odmietania spolupráce s koloniálnou mocou.
Z umeleckého hľadiska je signifikantná skutočnosť, že proces dekolonizácie vyvolal zo strany postkoloniálnej literárnej obce masívnu odozvu, ktorú sprevádzala pôsobivá zmena rétoriky. Dlhé roky kolonizované a utláčané obyvateľstvo začalo nevyhnutne reagovať na implikácie koloniálneho diskurzu a spochybňovať základy logocentrickej ideológie bývalých európskych impérií. Poukazovaním na limitovanosť a stereotypizáciu umeleckého zobrazenia domorodej populácie v dielach koloniálnych autorov sa postkoloniálna komunita snažila odkryť nielen dehumanizáciu kolonizovaných, ale i celý rad závažných (ekonomických, historických, sociálnych, psychologických, etc.) dôsledkov koloniálnej éry.
Bohatosť literárnej produkcie postkoloniálnych autorov len dokumentuje urgentnú potrebu tejto komunity poskytnúť dôstojný a opodstatnený priestor tým hlasom, ktoré sa dlho nemohli ozývať sami za seba, alebo ktorým bolo toto právo upreté. Parafrázujúc slová Amy Lingovej, objavenie vlastného hlasu a rozprávanie príbehov je stelesnením istej miery pôsobnosti, no ich pochovanie znamená bezmocnosť. „Písanie je aktom priebojnosti, sebavyjadrenia a pudu sebazáchovy (3).“ (1999, s. 135) V kontexte postkoloniálnych pomerov toto vyjadrenie nadobúda úplne nový a omnoho signifikatnejší rozmer. Textová forma totiž poskytuje doposiaľ nedotknutý priestor na sebaprezentáciu a na zachytenie komplexnosti a rozmanitosti individuálnej skúsenosti. Postkoloniálna literatúra predstavuje pozoruhodné príbehy, ktoré umožnili zaznamenať osudy, do tej doby písomne neuchované a ktoré mohli jednoducho zostať nepovšimnuté, respektíve by mohli upadnúť do zabudnutia. Je preniknutá fascinujúcimi a povzbudzujúcimi výjavmi, ktoré uchopujú a sprítomňujú skúsenosti kolonizovaného obyvateľstva a takýmto spôsobom zároveň dávajú definitívnu bodku za dlho trvajúcim tichom.
Postkoloniálna literatúra však v priebehu svojej existencie prešla niekoľkými rozličnými štádiami vývinu. Napriek skutočnosti, že podporovala vznik alternatívnych (umeleckých) záznamov danej historickej skúsenosti, treba podotknúť (bez ohľadu na to, ako nezvyčajne a paradoxne to znie), že ju s koloniálnou literatúrou spájajú isté črty. Tou najočividnejšou je jej jednostrannosť, ktorá sa dotýka predovšetkým ranej postkoloniálnej tvorby. Podobne ako koloniálne diela, ktoré neposkytovali domorodému obyvateľstvu kolonizovaných území dostatočný a najmä dôstojný priestor na vyjadrenie a prezentáciu, ani raná postkoloniálna literatúra nedáva takýto priestor k dispozícii kolonizátorom.
V niekoľkých dielach sa síce objavujú náznaky a pokusy o iniciovanie interkultúrneho dialógu (ako príklad môže slúžiť rozhovor pána Browna s Akunnom v Achebeho románe Things Fall Apart) s (bývalými) utláčateľmi, no ani tieto nie sú schopné prekonať určité stereotypy v ich portrétoch. Jediná funkcia, ktorú kolonizátori v týchto románoch plnia, je manifestácia a stelesnenie negatívneho dopadu kolonializmu na populáciu danej kolónie. Len zriedkavo majú tieto postavy príležitosť plne sa rozvinúť a prekročiť svoj tieň; vo väčšine prípadov ostávajú ploché a šablónovité, konajúce v súlade s imperiálnou ideológiou. Postkoloniálna tvorba je teda vo svojich raných fázach zameraná na viac-menej autoritatívnu artikuláciu odozvy, spochybňovania a kritiky koloniálneho diskurzu; polyfónia sa v produkcii tohto typu objavuje až neskôr.
Je však potrebné si uvedomiť, že takéto šablónovité zobrazenie kolonizátorov, ako aj spomínaná jednostrannosť literárnych stvárnení, sú do značnej miery dôsledkom faktu, že dej väčšiny skorých postkoloniálnych románov je zasadený do prostredia (bývalých) kolónií. Ich obyvatelia (a spisovatelia ako hovorcovia týchto komunít) tak reagujú predovšetkým na tie elementy západnej kultúry, ktorým boli prostredníctvom kolonializmu vystavení. Z tohto dôvodu je potrebné rozlišovať medzi ranou a súčasnou tvorbou, ktorá odpovedá na nové podnety, keďže postkoloniálna komunita reaguje na meniace sa spoločenské podmienky. Vďaka globalizácii a rastúcemu počtu imigrantov, tak v Spojených štátoch amerických ako i v Európe, sa multikultúrne kontakty stávajú každodennou súčasťou našich životov (i keď nie vždy sú bezproblémové). Tieto nezdary manifestujú potrebu vzájomnej interakcie a komunikácie za účelom vyrovnania sa tak s minulosťou ako i s prítomnosťou.
V súčasnej literárnej tradícii nepochybne dominujú umelecké hlasy, ktoré volajú po započatí vzájomného dialógu. Keďže prostredie, do ktorého je zasadený dej súdobých postkoloniálnych románov, sa presunul z bývalých kolónií do európskych či amerických metropol, pozícia belochov nadobudla v dielach oveľa dôležitejší význam. Realistické zobrazenie fungovania multikultúrnych a multietnických spoločností vo väčšine európskych krajín by bolo takmer nemožné bez zachytenia každodenných kontaktov príslušníkov týchto komunít. Z tohto dôvodu je celkom pochopiteľné, že druhá a tretia generácia imigrantov si vytvára bližšie a bezprostrednejšie vzťahy so západnou populáciou, ktorá sa tak prirodzeným spôsobom integruje do jednotlivých príbehov a stáva sa ich neodmysliteľnou súčasťou.
Jedným z médií iniciácie multikultúrneho dialógu je naratívna technika polyfónie, pomocou ktorej súčasní postkoloniálni autori vyjadrujú odmietnutie uniformity a autoritatívnosti koloniálneho metanaratívu. Bachtin poukazuje na nebezpečenstvo jednostranného nazerania na svet a preto ponúka alternatívu vo forme polyfonických (dialogických) románov. Tieto sa prostredníctvom spektra hlasov snažia o sprostredkovanie diverzifikovaných perspektív.
V posledných desaťročiach na literárnu scénu prichádza nová generácia autorov, ktorá sa miesto vyvolávania multikultúrnych úzkostí, pokúša polyfonickým diskurzom prijať hybridnosť a multikulturalizmus ako súčasť každodennej reality a nie ako ťažkopádne konzekvencie kolonializmu. Laura Mossová to pripisuje skutočnosti, že „súčasný stav globalizácie, migrácia diaspór a súčasný kozmopolitizmus priniesli normalizáciu hybridnosti v moderných postkoloniálnych komunitách“ (2003, s. 12). Rigoróznosť a jednoznačnosť dichotómie svoje - cudzie teda strácajú v súčasnej postkoloniálnej tvorbe na svojej aktuálnosti a v dnešnej dobe postkoloniálnych hybridných identít pôsobia skôr rigidne a formálne.
Do tejto generácie autorov rozhodne patrí britská spisovateľka Zadie Smithová, ktorá svojimi románmi primárne oslavuje rozmanité multikultúrne variácie, rôznorodosť a inakosť. Zasadením deja do multikultúrneho prostredia britských či amerických miest sa ich súčasťou nevyhnutne stávajú protagonisti s rozličnými rasovými, etnickými či náboženskými koreňmi vytvárajúci miniatúrny multikultúrny kozmos. Autorkin dynamický a briskný štýl podčiarkuje jej snahu o vzájomné premostenie týchto disparátnych jednotiek, ktoré dosahuje i neustálym striedaním naratívnych perspektív. Táto technika jej umožňuje aktívne dekonštruovať už spomínanú tendenčnú stereotypizáciu a deformáciu prítomnú v koloniálnej literatúre, čím prekonáva striktnú dichotómiu (my-oni, svoje-cudzie) koloniálneho diskurzu.
Tak ako v svojom románovom debute White Teeth i v zatiaľ poslednom románe On Beauty necháva Zadie Smithová rozozvučať fascinujúci polyfonický orchester už od ich úvodných strán. Vo svojej prvotine, situovanej do súčasného Londýna, sústreďuje autorka pozornosť na celoživotné puto bangladéšskeho emigranta Samada Iqbala a jeho prostoduchého anglického priateľa Archibalda Jonesa, ktorý sa po neúspešnom pokuse o samovraždu rozhodne oženiť s Angličankou jamajského pôvodu Clarou. Toto nezvyčajné a vzácne priateľské puto spolu s Archieho rasovo zmiešaným manželstvom poskytujú jedinečnú príležitosť na dokumentovanie skutočnosti, že rôznorodosť a inakosť môžu koexistovať bok po boku.
Smithová však na druhej strane nevytvára portrét dokonalej, harmonickej spoločnosti, kedže Archie i Samad musia čeliť hlboko zakoreneným rasovým predsudkom a pozostatkom koloniálnej ideológie. Samad sa navyše musí popasovať s konfúziou, ktorú spôsobuje konflikt medzi jeho moslimskou vierou a kultúrou a západným pragmatizmom, ktorý mu do istej miery spríjemňuje život. Pocity exilu, odcudzenia a hybridnosti prežívajú aj potomkovia týchto priateľov, ktorí na rozdiel od svojich rodičov vnímajú asimiláciu a stotožnenie sa s anglickou masou ako jediné možné východisko. Do centra čitateľovej pozornosti sa tak dostávajú otázky tolerancie, akceptácie, či kultúrnych odlišností.
Obdobná situácia nastáva i v románe On Beauty, ktorého stredobodom sú protikladné rodiny dvoch súperiacich profesorov estetiky. Rodina Howarda Belseyho (Angličana, ktorý sa usadil v Spojených štátoch amerických) predstavuje dokonalú mozaiku rôznorodých elementov, ktoré i keď nie v dokonalej harmónii, ale predsa len dokážu existovať v spoločnej domácnosti. Howardova africko-americká manželka Kiki, ktorá je stelesnením archetypálnej matky ako jadra rodiny, žije v „bielom“ svete, čo ju neustále núti spochybňovať a artikulovať svoju identitu. Podobne sú na tom aj ich tri deti, ktoré sa nachádzajú v pomyselnom, ťažko identifikovateľnom medzipriestore (in-between). Otázka identity je kľúčová, nakoľko od nej závisí ich sebaakceptácia a schopnosť integrovať sa do spoločnosti.
V oboch románoch autorka využíva podobnú naračnú stratégiu, kedy striedaním perspektív zacielených vždy na jednu postavu, umožňuje konfrontáciu rozličných názorov, predstáv, hodnôt, či životného štýlu. Takýmto spôsobom vytvára rovnocenný priestor na vyjadrenie pre každú postavu, čím núti čitateľa percipovať dej z rozličných, často protichodných pozícií. Autoritatívny hlas koloniálneho metanaratívu tak nadobro stráca svoju opodstatnenosť a zaniká v polyfónii hlasov vyzdvihujúcich hodnoty tolerancie, vzájomného rešpektu a harmónie.
Polyfónia ako metóda dekonštrukcie koloniálneho metanaratívu je v diele súčasného postkoloniálneho autora Caryla Phillipsa Crossing the River jedným z hlavných výstavbových prvkov a naberá niekoľko diskurzívnych úrovní. Crossing the River je príbehom zachytávajúcim 250 rokov africkej diaspóry černochov a belochov, ktorí sami zakúsili, alebo sa nepriamo, skrze svojich predkov, stali účastníkmi neslávne známej Middle Passage (4). Phillips účinne podkopáva hradbu binárnej opozície, ktorú koloniálne metanaratívy postavili medzi centrálne „Ja“ a periférnu „inakosť“, tým, že pozýva z periférie do centra záujmu „iných“, aby podali doposiaľ nevypovedané svedectvá o neľudskej krutosti v prístupe k otrokom, ktoré sa ozývajú celou koloniálnou minulosťou. Hlasy Nasha a Marthy, marginalizované a umlčané koloniálnou históriou, spája s hlasmi Travisa, ktorý musí na svojich pleciach niesť bremeno rasovej neznášanlivosti v modernej spoločnosti 20. storočia, a jeho priateľky belošky Joyce, utláčanej patriarchálnou spoločnosťou vojnového Anglicka; ako i s hlasom kapitána lode, ktorý obhajuje dôvody prevážania otrokov z Afriky do ich nového domova v Amerike, a vytvára tak „chór spoločnej spomienky“ (1993, s. 1). Ba čo viac, polyfónia prepája hlasy obetí násilia s hlasmi utláčateľov, čo znamená, že bariéra vztýčená v koloniálnych diskurzoch medzi nadradeným „Ja“ a obludným „iným“ úplne padá.
Cieľom polyfónie hlasov „roztrúsených a stratených v čase a priestore“ (Garvey, 1999, s. 256) nie je vytvoriť alternatívny systém historických faktov a udalostí. Historické fakty zostávajú podriadené naratívnej dimenzii románu, ktorá pomocou alternatívnych rozprávačských príbehov oslobodzuje utláčaných zo zovretia koloniálnej histórie, demytologizuje jednu a teda oficiálnu historickú pravdu imperiálnych veľmocí a zároveň dekonštruuje autoritatívne postavenie koloniálnych Grand naratívov.
Polyfonický chór jej/jeho príbehov narúša textuálnu a sémantickú koherenciu románu. Julien vo svojej štúdii Surviving Through a Pattern of Timeless Moments (1999, s. 89) tvrdí, že koherencia románu paradoxne vyplýva z jeho fragmentácie. Julien ďalej argumentuje, že v Crossing the River pozorujeme dve úrovne textuálnej fragmentácie. Román ako celok je „roztrhnutý“ do štyroch naratívnych línií, ohraničených autorským hlasom univerzálneho afrického otca vystupujúceho v prológu a epilógu románu, ktorý jeho/jej príbehy „dáva dokopy ako prejavy „mojich stratených detí““ (Coetzee, 2001, s. 168).
Ďalším z prejavov textového štiepenia románu je rozpad chronologického sledu udalostí. Nashovo rozprávanie začína v roku 1841, jeho spomienky nás zavedú späť do roku 1834 a príbeh sa končí v roku 1842. Marthin príbeh nie je presne datovaný, ale odohráva sa tesne pred a po americkej občianskej vojne. Lodný denník kapitána otrokárskej lode – Hamiltona, ktorý tvorí tretiu časť románu, čitateľa vráti do roku 1752. Posledný príbeh písaný formou denníka Angličanky Joyce tvorí 65 vstupov medzi rokmi 1936-1963.
Vonkajšiu fragmentáciu na úrovni románu dopĺňa textová polyfónia vo vnútri príbehov afrických detí, kapitána Hamiltona a Joyceiných denníkových vstupov. Koherenciu rozprávania Nasha a Marthy, ktorých africký otec predal do otroctva, lebo „úroda bola slabá“ (Phillips, 1993, s. 1), pretrháva striedanie prvej a tretej rozprávačskej perspektívy. Autorský hlas Nasha v listoch písaných z Afriky, kam bol vyslaný ako misionár Americkou koloniálnou spoločnosťou, aby priviedol na správne cesty kresťanstva a civilizácie svojich pohanských „bratov a sestry“, v ktorých sa márne pokúša spojiť so svojím „otcom“ - otrokárom Edwardom Williamsom, je spochybnený heterodiegetickým rozprávačom. Nezúčastnený rozprávač restrospektívne sleduje cestu Edwarda Williamsa do Libérie, aby vypátral svojho strateného syna a súčasne vysvetľuje, že až po smrti svojej žiarlivej manželky, ktorú si „zavinila sama“ (tamtiež, s. 56) sa Nashove listy dostávajú k Edwardovi. Dôvod prečo neodpovedal na Nashove listy mu však už nevysvetlí. Keď konečne v horúcej Afrike vypátra miesto kam zmizol, domorodci fyzicky a psychicky zlomeného Edwarda zavedú na Nashov hrob. Opakovaním stereotypov o nehostinnom africkom kontinente a pohanských černochoch v tretej rozprávačskej perspektíve, umožňuje Phillips čitateľovi preniknúť do myslenia kolonizátorov. Zároveň Nashove listy odhaľujú účinnosť infekcie koloniálnou ideológiou, keď spočiatku vo svojich listoch hovorí jazykom kolonizátorov, čo dosvedčuje, že musel byť presvedčený o oprávnenosti svojej misie.
Pirker vo svojej diplomovej práci predkladá, že Marthin prúd spomienok tesne pred smrťou rozdeľuje jej príbeh do troch častí a navyše sa mieša s rozprávačom – pozorovateľom, ktorý opisuje posledné momenty Marthinho života v dome belošky, ktorá sa ju rozhodla prichýliť. Prvý prúd spomienok zachytáva obdobie od smrti majiteľa plantáže až po násilné oddelenie Marty od jej manžela a dcéry. Druhá línia spomienok zahŕňa obdobie od jej príchodu do mesta Dodge, kde pracuje v čistiarni a spoznáva svojho druhého manžela Chestera až po jeho smrť; posledná séria spomienok začína jej rozhodnutím vydať sa na cestu do Kalifornie a pátrať po jej stratenej dcére Elize Mae a končí Marthinou smrťou v dome cudzej ženy v Denveri. Marthin register odráža jazyk otrokov privlečených na otrokárskych lodiach do ich nových domovov v Amerike, ako aj jej pozíciu „na pomedzí“ (5) dvoch kultúr. Používa veľmi jednoduché, gramaticky nesprávne výrazy, ale na rozdiel od Nasha, Marthinmu jazyku chýba prívlastok „koloniálny“.
Práve fragmentácia Hamiltonovej naratívnej časti prezrádza jeho dve tváre, ktoré pripomínajú tvár boha z rímskej mytológie Janusa. Zápisky z priebehu nákupu otrokov a plavby, kde sa o otrokoch zmieňuje v číslach a narába s nimi ako s tovarom, robia z Hamiltona „chladného a vypočítavého muža, ktorý vykonáva svoju prácu v záujme kolonizácie (6)“ (McInnis, 2002). Zápisky z palubného denníka sú konfrontované s vášnivými listami, ktoré Hamilton píše svojej snúbenici a ktoré postavu otrokára Hamiltona stavajú do nového - ľudského svetla. Čitateľ už nemá pred očami bezohľadného pána nad životmi otrokov, ale citlivého človeka túžiaceho po ľudských hodnotách akými sú láska a štastie. Hamiltonovo pokrytectvo sa môže u čitateľa stretnúť s negatívnym ohlasom, avšak Phillips sa stavia na jeho obranu a tvrdí, že podobne ako iné postavy románu podieľajúce sa na mašinérii s otrokmi, Hamilton je tiež iba „produkt“ kultúry a myslenia 18. storočia, ktoré hľadá ospravedlnenie otrockého systému v úmysle Stvoriteľa (7).
Joycin príbeh pripomína denník, ktorého jednotlivé strany boli roztrhané, pomiešané a následne náhodne pospájané. Od čitateľa si to vyžaduje podobnú koncentráciu a aktívnu účasť ako pri skladaní puzzle; jedinou pomôckou pri skladaní Joycinho príbehu je mesiac a rok uvedený nad každým denníkovým vstupom. Julien usudzuje, že „táto nestála časová schéma triešti zmysel pre históriu a metaforicky vysvetľuje bezútešnú jednotu rozbitých životov [ktorému musí Joyce čeliť celý život]“ (1999, s. 91) I keď by sa na prvý pohľad zdalo, že Joyce má s „kolonizáciou“ spoločné len to, že patrí do rasy kolonizátorov, opak je pravdou. Phillips dáva pojmu „kolonizácia“ nový rozmer, keď v prípade Joycinho životného príbehu poukazuje na „kolonizáciu“ žien v spoločnosti, kde stále platia patriarchálne pravidlá, a ktorú prirovnáva k marginalizácii černochov v otrokárskej a rasistickej spoločnosti. Joyce sa definitívne odsúdi na život na periférii spoločenského záujmu, keď začne chodiť s čiernym vojakom a privedie na svet jeho dieťa.
Epilóg odráža podstatu celého románu. Je to miesto opätovného stretnutia univerzálneho afrického otca s jeho deťmi, ktoré predal do otroctva. Rozmanité hlasy utláčateľov ako i obetí ozývajúce sa z rôznych kútov zeme sú zbavené úvodzoviek a priamej reči a tak vytvárajú dojem vzájomného prepojenia.
Narušenie štrukturálnej celistvosti diela následne vedie k významovej polyfónii, ktorá sa však neprejavuje absenciou deja, ale je priamo náväzná na štiepenie textovej linearity celkovo, ako aj jednotlivých príbehov. Štrukturálna polyfónia slúži ako prostriedok, ktorým sa Phillips vysmieva logickej postupnosti, textuálnej celistvosti a napokon významovej priamočiarosti koloniálnych metanaratívov. Rozmanitosť lingvistických výrazov a prostriedkov je liek, ktorý Phillips nasadzuje proti ideologickej nákaze mysle tých, ktorí boli postihnutí koloniálnou históriou. Zároveň polyfónia, či už je chápaná v zmysle alternatívnych rozprávačských príbehov alebo textovej a významovej fragmentácie, dekonštruuje stereotypné hodnoty, ktoré reprezentovali koloniálne diskurzy. Phillipsov román Crossing the River, ktorý možno vnímať ako reprezentatívnu zložku postkoloniálnej literatúry, vteká do optimistického epilógu, ktorý predznamenáva spásonosnú víziu budúcnosti, v ktorej by pri jednom stole sedeli ľudia rôznej pleti, národov, kultúr a vierovyznaní.
Poznámky:
1
2 Termín colonisation of mind prvýkrát použil S. Rushdie v diele Imaginary Homelands.
3 Preklad S.H.
4 Middle Passage je atlantická odysea afrických otrokov, počas ktorej boli násilne transportovaní na americké plantáže.
5 Termín „in between“ používa H.Bhabha v diele Location of culture.
6 Preklad L.H.
7 c.f. Phillips, 1993, s. 98
Bibliografia:
BHABHA, Homi K., 1994. The Location of Culture. New York: Routlege, ISBN 0415336392.
COETZEE, John M., 2001. Stranger Shores, Literary Essays 1986-1999. New York: Viking, ISBN 0-670-89982-8, s. 160-168.
GARVEY, Johanna X. K., 1999. Passages to Identity: Re-Membering the Diaspora in Marshall, Phillips, and Cliff in DIEDRICH, M. et al (eds): Black Imagination and the Middle Passage. New York: Oxford University Press, ISBN 0-19-512641-6, s. 255-270.
GUERIN, Wilfred L. et al, 1992. A Handbook of Critical Approaches to Literature. New York: Oxford University Press, ISBN 0-19-509955-9
JANMOHAMED, Abdul R., 1985. The Economy of Manichean Allegory. In: Ashcroft, B., Griffiths, G. & H. Tiffin (eds.), 1995. The post-colonial studies reader. London and New York: Routledge, ISBN 0415096227, s. 18-23,
JULIEN Claude, 1999: Surviving Through a Pattern of Timeless Moments in DIEDRICH, M., GATES, H.L., PEDERSEN, C. (eds.): Black Imagination and the Middle Passage. New York : Oxford University Press, ISBN 0-19-512641-6, s. 86-95
KREJČÍ Oskar, 2001. Mezinárodní politika. Praha: Ekopress. ISBN 80-86119-45-9, 710 s.
LANDOW, George P., 1992. Hypertext: The Converence of Contemporary Critical Theory and Technology. Baltimore, Maryland: John Hopkins University Press.
LING Amy, 1999. Chinese American Women Writers. The tradition behind Maxine Hong Kingston. In: Wong, S.C. (ed.) Maxine Hong Kingston’s The Woman Warrior. A Casebook. Oxford: Oxford University Press, ISBN 0195116542 s. 135-158
McINNIS, Gilbert, 2002. The Struggle of Postmodernism and Postcolonialism in Caryl Phillips’s Crossing the River.
<
MOSS Laura, 2003. The Politics of Everyday Hybridity. Zadie Smith’s White Teeth. In: Wasafari, Vol. 39, č. 6, s. 11-17. <http://www-english.tamu.edu/pers/fac/muana/zadiehybridity.pdf>, vytlačené 11.9. 2006.
PHILLIPS Caryl, 1993.Crossing the River. London: Picador. ISBN 0-330-33304-6.
PIRKER, Eva U., 30.3.2004. IV Crossing the River – Erinnerung von Schuld und Trauma In PIRKER, E.U.: Erinnerung in Caryl Phillips' Romanen der Neunzigerjahre: Cambridge, Crossing the River, The Nature of Blood, s. 47-67. <http://www.freidok.uni-freiburg.de/freidok/volltexte/2004/1229/pdf/Pirker_Phillips_Novels.pdf> vytlačené: 21.03. 2005
RUSHDIE Salman,1991. Imaginary Homelands. USA: Granta Books, ISBN 0140140361.
SAID Edward, 1978: Orientalism. Penguin Books: England, ISBN 0-394-42814-5.
SHAKESPEARE, William. Othello. http://www.online-literature.com/shakespeare/othello/ vytlačené 3.4. 2007
Sväté Písmo. Spolok svätého Vojtecha: Trnava, 2001, ISBN 80-7162-281-8.
TYSON, Lois, 1999: Critical Theory Today. New York & London: Garland Publishing Inc., ISBN 0-8153-2879-6
