Lucia Horňáková - Simona Hevešiová
Fenomén postkolonializmu uchvátil akademickú pôdu západných univerzít už začiatkom 80. rokov a stále ostáva predmetom intenzívneho štúdia predovšetkým v literatúre, ale nezaostávajú ani vedné disciplíny ako sú história, filozofia, sociológia, či politológia. Napriek faktu, že postkoloniálna literatúra má nielen v literárnovedných kruhoch, ale i u čitateľskej obci krajín západného sveta už dlhodobú tradíciu, jej koncept je pre slovenského študenta a čitateľa ešte stále neznámym terénom. Domnievame sa, že príčinu daného nedostatku nemožno vidieť len v jazykovej bariére - väčšina diel postkoloniálnej literatúry, ktorú možno nájsť v lepších slovenských kníhkupectvách, je v súčasnosti dostupná len čitateľom ovládajúcim jeden zo západoeurópskych jazykov. Postkoloniálne romány sa aj vďaka (niekedy až extrémnej) exotickosti zdajú byť vzdialené slovenskej literárnej tradícii a čitateľovej skúsenosti. V tomto článku si dávame za cieľ predstaviť elementárne aspekty postkoloniálnej literatúry, poukázať na nevyhnutnosť integrácie súčasnej postkoloniálnej tvorby do osnov kurzov anglickej a americkej literatúry a zároveň demonštrovať relevantnosť postkoloniálnej literatúry v slovenskom kontexte jej prepojením so slovenskou (post)komunistickou situáciou.
Prvotné náznaky postkoloniálnej literatúry môžeme vystopovať už v prvých rokoch druhej polovice 20. storočia, avšak k skutočnému rozmachu dochádza až začiatkom 70. rokov, kedy sa definitívne končí takmer 300 ročná éra expanzie a fyzickej prítomnosti koloniálnych mocností v podrobených domíniách. Danú skutočnosť označuje aj predpona post, ktorá v sebe nesie ambivalentné významy. Na jednej strane denotuje obdobie po tom, čo kolonizované krajiny získali nezávislosť a zároveň označuje nové formy nazerania na svet, ktoré sú oslobodené od ideológie koloniálnych diskurzov alebo jej priamo oponujú. Na druhej strane poukazuje na neustále pretrvávanie kolonizácie prostredníctvom nových, fyzicky nenásilných foriem neokolonializmu. Oba spomenuté významy stoja v centre pozornosti postkoloniálnych umeleckých a literárno-vedných diel už od ich začiatku. Predmetom analýzy postkoloniálnych literárnych štúdií sú nielen diela z krajín poznačených koloniálnou históriou, ale i čítanie textov produkovaných počas kolonializmu cez postkoloniálne okuliare, a v konečnom dôsledku i štúdium románov etnických spisovateľov (v tomto prípade možno hovoriť o spisovateľoch diaspóry).
Vzhľadom k tomu, že bývalé kolónie Veľkej Británie a iných koloniálnych mocností sa rozprestierajú na takmer všetkých kontinentoch, nemožno hovoriť o jedinej postkoloniálnej skúsenosti, a teda ani o výlučnom postkoloniálnom diskurze. Napriek tomu existujú v literárnych kruhoch snahy o hľadanie aspektov, ktoré by spájali rôznorodé postkoloniálne skúsenosti. Gruesser vo svojej knihe Confluences tvrdí, že väčšina postkoloniálnych vedcov považuje publikáciu The Empire Writes Back: Theory and Practice in Post-colonial Literatures za prelomovú, pretože kodifikuje tri základné črty spájajúce všetky postkoloniálne texty: binárna opozícia centrum / periféria, pocit odcudzenia a hybridita .
Koloniálna ideológia, ktorá sa najúčinnejšie šírila nie prostredníctvom zbraní a násilia, ale cez koloniálny diskurz, priniesla so sebou i dichotómiu medzi koloniálnym centrom a kolonizovanou perifériou. Kolonizované krajiny a jej obyvatelia inej farby pleti boli pre kolonizátorov niečím exotickým, mysterióznym a nepoznaným, pred čím majú kolonizátori spočiatku strach a rešpekt. Koloniálny diskurz, ktorý bol reprezentáciou fantazijných predstáv kolonizátorov o kolonizovaných krajinách, slúži nielen na prekonanie strachu pred nepoznaným, ale v konečnom dôsledku plní funkciu, akú mu pripísal Michael Foucault, t.j. ide o prostriedok manipulácie a následne i získania ideovej nadvlády nad obyvateľstvom kolónií. Podrobení obyvatelia kolónií boli v koloniálnych textoch neustále zosmiešňovaní a prezentovaní ako skazení barbari, či degradovaní divosi, ktorí sú v porovnaní s civilizovaným a kresťanským kolonizátorským “Ja” chápaní ako tí “iní”. Infikovanie mysle domorodého obyvateľstva permanentným opakovaním stereotypov o ich krajine a kultúre vyústilo do oprávnenia mocenskej nadvlády kolonizátorov, ktorá sa prejavila marginalizáciou “iných” a ich odsunutím na perifériu spoločenského záujmu.
Pojem koloniálna literatúra sa však nevzťahuje len na romány, ktoré explicitným a ostentatívnym spôsobom atakujú a znevažujú pôvodné obyvateľstvo obsadeného územia a jeho kultúrne tradície. Nejde o hanlivé pomenovanie, ako by to mohlo v súvislosti so súčasnými negatívnymi stanoviskami k tejto historickej epoche zdanlivo vyplývať. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tento pojem zastrešuje takú umeleckú produkciu, ktorá sa nejakým spôsobom dotýka problematiky kolonializmu v celej jej komplexnosti. Fakt, že sem patria romány, ktoré na prvý pohľad spadajú do názorovo protichodných kategórií, len dokumentuje neuveriteľnú diverzitu názorov na danú problematiku a predovšetkým potrebu vyjadriť sa k tejto téme.
Janmohamed rozdeľuje tento typ literatúry do dvoch skupín, ktoré tvoria texty „imaginárne“ a „symbolické“. „Emocionálne, ale i kognitívne intencie imaginárnych textov sú podmienené objektivizáciou a agresivitou. V týchto dielach domorodec vystupuje ako obraz imperialistovho „Ja“ takým spôsobom, že odhaľuje jeho sebaodcudzenie.“ (1985, s. 19) Poukazuje aj na to, že pri charakterizácii domorodého obyvateľstva kolonizovaného územia sa absolútne neberú na vedomie „motívy ich konania, príčinné súvislosti, či poľahčujúce okolnosti“ (tamtiež) a slovo domorodec automaticky evokuje negatívne asociácie.
V prípade tzv. symbolických textov si autori uvedomujú „nevyhnutnosť vnímať pôvodného obyvateľa ako mediátora európskych túžob“ (tamtiež) a z tohto dôvodu majú tendenciu skúmať a porovnávať individuálne a kultúrne rozdiely medzi Európanmi a kolonizovaným obyvateľstvom tak, ako sa prejavujú v ich zvykoch, tradíciách, správaní, či hodnotách. Tieto texty predovšetkým „tematizujú problematiku stretu mentality kolonizátora s rasovým Neja“ (tamtiež), pričom naň reagujú rozličným spôsobom.
Postkoloniálna literárna reprezentácia, na druhej strane, oslobodzuje kolonizované kultúry zo zovretia koloniálnej ideológie tým, že sa sústredí na dekonštrukciu binárnej opozície medzi centrom alebo kolonizátorským „Ja“ a perifériou čiže kolonizovanou inakosťou. Dekonštrukcia sa najočividnejšie prejavuje v tom, že postkoloniálna literatúra dáva možnosť prehovoriť „iným“, ktorých autoritatívna ideológia otrokárov umlčala. Postkoloniálna umelecká tvorba pozýva z okraja do stredu záujmu tých, ktorí boli počas takmer tristo rokov trvajúcej kolonizácie utláčaní, aby sa spojili v polyfónii hlasov a podelili sa s ich vlastnými výpoveďami o zamlčanej histórii kolonizácie a jej následkami vo forme otroctva. Ba čo viac, postkoloniálne texty kriticky poukazujú na nové prejavy kolonizácie, ktoré sú zosobnené predovšetkým v rasovej neznášanlivosti.
Dekonštrukciu koloniálnych diskurzov možno v postkoloniálnych textoch pozorovať na dvoch úrovniach – formálnej a tematickej. Fragmentácia na textuálnom stupni ústi do tematickej nekoherencie. Obe formy dekonštrukcie chápeme nielen ako výsmech linearity a pompéznosti koloniálnej tvorby, ale ako podrývanie jej metanaratívneho základu. Formálny a tematický rozpad textu slúži zároveň ako prostriedok vyjadrenia postkoloniálnej polyfónie.
Odcudzenie je ďalšou charakteristickou črtou postkoloniálnych umeleckých textov. Gruesser (2005) definuje odcudzenie ako špeciálnu postkoloniálnu krízu identity[1]. Predovšetkým etnickí autori vkladajú do svojich románov pocit, ktorý ako imigranti na území koloniálnej krajiny prežívajú na vlastnej koži. Caryl Phillips, súčasný postkoloniálny spisovateľ, argumentuje, že tento pocit sa odráža od uvedomenia si, že ako imigrant viac nemôže nazývať Afriku svojím domovom. Na druhej strane, napriek tomu, že takmer celý život prežil v Anglicku, ani Angličania ho neprijímajú medzi seba kvôli farbe pleti. Pojem domova sa preto pre Phillipsa ako i pre ďalších členov etnických skupín stáva celkom nevyriešeným a bolestne ťažkým.[2] Postkoloniálna literatúra reprezentuje odcudzenie sa príslušníkov diaspór nielen svojej materskej krajine, ku ktorej sa môžu vrátiť už len prostredníctvom fragmentov spomienok, tradícii, zvykov, náboženského presvedčenia a iných foriem kultúry, ktoré si so sebou priniesli. Postkoloniálna tvorba v sebe zároveň nesie i pocit odcudzenia sa hosťovskej krajine, ktorá členov etnických skupín obmedzuje rasovými zákonmi a tak zabraňuje ich možnosti úplne sa podieľať na spoločenskom a ekonomickom dianí v krajine. Etnické skupiny sú následne nútené žiť na pomedzí dvoch kultúr – domácej a hosťovskej – pričom nepatria ani do jednej z nich.
Postkoloniálni vedci sa zhodujú v názore, že pocit odcudzenia nemusí byť deťmi diaspóry chápaný ako zlý a bolestivý, ale otvorený pre nové pozitívne impulzy. Homi Bhabha vo svojej knihe The location of culture tvrdí, že posun od prekročenia fyzických hraníc k prekročeniu hraníc fantázie je prvým krokom k úspešnému spolunažívaniu na pomedzí početných kultúr. Výsledkom bude nová, hybridná identita, ktorá vznikne interakciou kultúr domáceho obyvateľstva a imigrantov. Nositelia novej hybridnej identity už viac nebudú obmedzení bariérami svojej predošlej kultúry, ale budú sa aktívne zapájať do multikultúrneho dialógu. Postkoloniálna umelecká tvorba zdôrazňuje, že do formovania hybridnej identity, často nazývanej aj identita na pomedzí, nie sú pozvaní len imigranti a ich potomkovia, ale iniciatíva sa očakáva aj od domáceho/belošského obyvateľstva. Postkoloniálna literárna reprezentácia čoraz častejšie tlmočí nevyhnutnú potrebu súčasného multikultúrneho sveta prekračovať hranice medzi jednotlivými kultúrami, ktorá by v konečnom dôsledku vyústila do spásonosnej vízie budúcnosti, kde by pri jednom stole sedeli ľudia rôznej farby pleti, národnosti a vierovyznania.
Parafrázujúc slová Amy Lingovej, objavenie vlastného hlasu a rozprávanie príbehov je stelesnením istej miery pôsobnosti, no ich pochovanie znamená bezmocnosť. „Písanie je aktom priebojnosti, sebavyjadrenia a pudu sebazáchovy.“ (1999, s. 135) V kontexte postkoloniálnych pomerov toto vyjadrenie nadobúda úplne nový a omnoho signifikantnejší rozmer. Textová forma totiž poskytuje doposiaľ nedotknutý priestor na sebaprezentáciu a na zachytenie komplexnosti a rozmanitosti individuálnej skúsenosti. Postkoloniálna literatúra predstavuje pozoruhodné príbehy, ktoré umožnili zaznamenať osudy, do tej doby písomne neuchované a ktoré mohli jednoducho zostať nepovšimnuté, respektíve by mohli upadnúť do zabudnutia. Je preniknutá fascinujúcimi a povzbudzujúcimi výjavmi, ktoré uchopujú a sprítomňujú skúsenosti kolonizovaného obyvateľstva a takýmto spôsobom zároveň dávajú definitívnu bodku za dlho trvajúcim tichom.
Zasadenie (post)koloniálnej produkcie do exotického prostredia kolonizovaných krajín, či riešenie problémov vyplývajúcich z multikultúrneho a multietnického osadenstva západných metropol, zdanlivo vytvára dojem, že takáto literatúra bude pre slovenského čitateľa vzdialená a nebude schopný sa s ňou identifikovať. Výsledkom tejto predstavy je relatívne veľký nezáujem slovenských vydavateľstiev sprístupniť tieto diela pomocou slovenských prekladov aj domácemu čitateľovi. Nemožno tvrdiť, že do slovenčiny nebola preložená ani jedna postkoloniálna kniha, no počet takýchto prekladov predstavuje v porovnaní s neuveriteľnou (a zároveň i umelecky kvalitnou) produkciou postkoloniálnej komunity len kvapku v mori.
Ak sa však pozrieme bližšie na slovenský kontext, analógií vyplývajúcich z podobnosti kultúrnej, historickej a politickej skúsenosti slovenského národa a kolonizovaných krajín, ktoré sú hlavným predmetom literárneho zobrazenia, nájdeme viac než dosť. V prvom rade je to historická skúsenosť slovenského národa s porobou a bojom za svoju nezávislosť a národnú identitu, či už v čase Uhorského kráľovstva alebo rakúsko-uhorského cisárstva. V neposlednom rade nemožno zabudnúť na dlhé obdobie komunizmu v dvadsiatom storočí, počas ktorého sa Slováci museli popasovať nielen s reštriktívnou politikou vládnucej strany, ale aj s masívnym importom cudzej (sovietskej) kultúry.
Paralely s (post)kolonializmom možno objaviť aj v slovenskej literárnej tvorbe. Podobne ako koloniálne diela aj literatúra produkovaná na území Slovenska počas obdobia komunizmu, bola ideologicky motivovaná a nevyhla sa istej schematizácii a stereotypizácii. Literárne diela, písané predovšetkým oficiálnou metódou socialistického realizmu, často podriaďovali svoju umeleckú štruktúru ideologickým kritériám a dostávali sa do polohy politickej agitácie a propagandy, v ktorej sa objavujú zjednodušené, respektíve neadekvátne predstavy „triednych nepriateľov“. Zatiaľ čo však nesmierne bohatá post-koloniálna literárna produkcia momentálne prežíva vo svetovej literatúre svoj vrchol, v slovenskom literárnom kontexte diela z post-komunistického obdobia znázorňujúce realitu komunistickej éry takpovediac absentujú. Daná problematika je skôr prítomná vo forme kratších prozaických útvarov (aj tie sú skôr výnimkou ako pravidlom), poprípade sa „téma socializmu [v slovenskej próze] objavovala viac-menej len náhodne alebo len akosi mimochodom“ (Čobejová, Majchrák, 2006, s. 17).
Napriek dlhoročnému významnému postaveniu postkolonializmu v študijných programoch rôznych odborov západných univerzít a vzhľadom k tomu, že tento literárny fenomén v sebe do istej miery odzrkadľuje aj slovenskú historickú a umeleckú skutočnosť, v slovenských akademických kruhoch je pojem postkolonializmu stále neznámy. Danú skutočnosť pripisujeme aj vyše štyridsať rokov trvajúcej izolácii Slovenska od západného sveta. Kurzy britskej a americkej literatúry na slovenských univerzitách sa konceptom postkolonializmu zaoberajú len minimálne a tým neadekvátne odrážajú súčasný vývoj v západoeurópskych krajinách. Nakoľko sa otázka postavenia imigrantov a integrácie etník bývalých kolónii do spoločnosti štátov Európskej únie stáva čoraz pálčivejším, narastá i vplyv postkoloniálnej literatúry. Ba dokonca si dovoľujeme tvrdiť, že postkoloniálna fikcia zatieňuje a v rebríčku predajnosti dávno predbehla mainstreamovú tvorbu vo Veľkej Británii a Amerike.
Tradíciu postkoloniálnej literatúry na Slovensku úspešne iniciovalo medzinárodné kolokvium s názvom Aspekty postkoloniálnej literatúry, ktoré sa uskutočnilo 4. mája 2006 v priestoroch Katedry anglistiky a amerikanistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Cieľom kolokvia bolo nielen predstaviť a zviditeľniť anglofónnu postkoloniálnu literatúru v slovenskom akademickom prostredí, ale súčasne demonštrovať, že postkoloniálna literatúra má potenciál osloviť i slovenského čitateľa. Jedným z hlavných cieľov kolokvia bolo motivovať slovenských prekladateľov a vydavateľov k tomu, aby siahli aj po takomto type literatúry a zahrnuli aj slovenskú čitateľskú obec do plodného a nanajvýš aktuálneho multikultúrneho dialógu.
Vzhľadom k tomu, že prekladová literatúra v minulosti úspešne iniciovala nové podnety v slovenskej literatúre a teda plní signifikantnú úlohu pri jej rozvoji, domnievame sa, že slovenské preklady postkoloniálnej literatúry, ktoré na slovenskom knižnom trhu zastupuje len nepatrné množstvo publikácií, môžu byť jednou z možností, pomocou ktorej by sa zaplnili prázdne miesta v slovenskej literatúre po roku 1989. Navyše je to jedna z príležitostí, ako sa „postihnutá“ populácia vyrovnáva so svojou historickou skúsenosťou a zároveň zabezpečuje jej alternatívne zobrazenie pre budúce generácie.
Bibliografia:
ASHCROFT, B. et al: Post-colonial studies Reader. London. Routlege, 1995.
BHABHA, H.K.: The location of culture. New York. Routlege, 1994.
ČOBEJOVÁ, E. & J. MAJCHRÁK, 2006. Nepopulárna téma. In: Týždeň, 35/2006. Bratislava: W Press a.s., s. 17-20
GRUESSER, J.C.: Confluences. Athens, Georgia. The University of Georgia Press, 2005.
HORŇÁKOVÁ, Lucia - AGBAW, Steven Ekema. Introduction: Aspects of Postcolonialism. In Aspects of Postcolonial Literature. Nitra : FF UKF, 2006, s. 5-7. ISBN 80-8094-065-7
JANMOHAMED, A.R. The Economy of Manichean Allegory, 1985. In: Ashcroft, B., Griffiths, G. & H. Tiffin (eds.), 1995. The post-colonial studies reader. London and New York: Routledge, s. 18-23
LING, A., 1999. Chinese American Women Writers. The tradition behind Maxine Hong Kingston. In: Wong, S.C. (ed.) Maxine Hong Kingston’s The Woman Warrior. A Casebook. Oxford: Oxford University Press, s. 135-158
McLEOD, J.: Beginning Postcolonialism. England. Manchester University Press, 2000.
WHITEHEAD, A.: Trauma Fiction. Edinburgh. Edinburgh University Press Ltd., 2004.
Resumé:
The article discusses the significance of the postcolonial literature within the Western academic field. It points to the deconstructive nature of the postcolonial literary works aimed at the colonial discourse. The authors introduce the most striking aspects of the historical and literary parallels with Slovak context which demonstrate the relevance of this phenomenon for Slovak readership. The article also includes few details about the establishment of the “postcolonial tradition” at the Constantine the Philosopher University in Nitra.
[1] “special post-colonial crisis of identity” (s. 7)
[2] “profoundly unsettled and painfully charged” (Whitehead, 2004, s. 99)
Fenomén postkolonializmu uchvátil akademickú pôdu západných univerzít už začiatkom 80. rokov a stále ostáva predmetom intenzívneho štúdia predovšetkým v literatúre, ale nezaostávajú ani vedné disciplíny ako sú história, filozofia, sociológia, či politológia. Napriek faktu, že postkoloniálna literatúra má nielen v literárnovedných kruhoch, ale i u čitateľskej obci krajín západného sveta už dlhodobú tradíciu, jej koncept je pre slovenského študenta a čitateľa ešte stále neznámym terénom. Domnievame sa, že príčinu daného nedostatku nemožno vidieť len v jazykovej bariére - väčšina diel postkoloniálnej literatúry, ktorú možno nájsť v lepších slovenských kníhkupectvách, je v súčasnosti dostupná len čitateľom ovládajúcim jeden zo západoeurópskych jazykov. Postkoloniálne romány sa aj vďaka (niekedy až extrémnej) exotickosti zdajú byť vzdialené slovenskej literárnej tradícii a čitateľovej skúsenosti. V tomto článku si dávame za cieľ predstaviť elementárne aspekty postkoloniálnej literatúry, poukázať na nevyhnutnosť integrácie súčasnej postkoloniálnej tvorby do osnov kurzov anglickej a americkej literatúry a zároveň demonštrovať relevantnosť postkoloniálnej literatúry v slovenskom kontexte jej prepojením so slovenskou (post)komunistickou situáciou.
Prvotné náznaky postkoloniálnej literatúry môžeme vystopovať už v prvých rokoch druhej polovice 20. storočia, avšak k skutočnému rozmachu dochádza až začiatkom 70. rokov, kedy sa definitívne končí takmer 300 ročná éra expanzie a fyzickej prítomnosti koloniálnych mocností v podrobených domíniách. Danú skutočnosť označuje aj predpona post, ktorá v sebe nesie ambivalentné významy. Na jednej strane denotuje obdobie po tom, čo kolonizované krajiny získali nezávislosť a zároveň označuje nové formy nazerania na svet, ktoré sú oslobodené od ideológie koloniálnych diskurzov alebo jej priamo oponujú. Na druhej strane poukazuje na neustále pretrvávanie kolonizácie prostredníctvom nových, fyzicky nenásilných foriem neokolonializmu. Oba spomenuté významy stoja v centre pozornosti postkoloniálnych umeleckých a literárno-vedných diel už od ich začiatku. Predmetom analýzy postkoloniálnych literárnych štúdií sú nielen diela z krajín poznačených koloniálnou históriou, ale i čítanie textov produkovaných počas kolonializmu cez postkoloniálne okuliare, a v konečnom dôsledku i štúdium románov etnických spisovateľov (v tomto prípade možno hovoriť o spisovateľoch diaspóry).
Vzhľadom k tomu, že bývalé kolónie Veľkej Británie a iných koloniálnych mocností sa rozprestierajú na takmer všetkých kontinentoch, nemožno hovoriť o jedinej postkoloniálnej skúsenosti, a teda ani o výlučnom postkoloniálnom diskurze. Napriek tomu existujú v literárnych kruhoch snahy o hľadanie aspektov, ktoré by spájali rôznorodé postkoloniálne skúsenosti. Gruesser vo svojej knihe Confluences tvrdí, že väčšina postkoloniálnych vedcov považuje publikáciu The Empire Writes Back: Theory and Practice in Post-colonial Literatures za prelomovú, pretože kodifikuje tri základné črty spájajúce všetky postkoloniálne texty: binárna opozícia centrum / periféria, pocit odcudzenia a hybridita .
Koloniálna ideológia, ktorá sa najúčinnejšie šírila nie prostredníctvom zbraní a násilia, ale cez koloniálny diskurz, priniesla so sebou i dichotómiu medzi koloniálnym centrom a kolonizovanou perifériou. Kolonizované krajiny a jej obyvatelia inej farby pleti boli pre kolonizátorov niečím exotickým, mysterióznym a nepoznaným, pred čím majú kolonizátori spočiatku strach a rešpekt. Koloniálny diskurz, ktorý bol reprezentáciou fantazijných predstáv kolonizátorov o kolonizovaných krajinách, slúži nielen na prekonanie strachu pred nepoznaným, ale v konečnom dôsledku plní funkciu, akú mu pripísal Michael Foucault, t.j. ide o prostriedok manipulácie a následne i získania ideovej nadvlády nad obyvateľstvom kolónií. Podrobení obyvatelia kolónií boli v koloniálnych textoch neustále zosmiešňovaní a prezentovaní ako skazení barbari, či degradovaní divosi, ktorí sú v porovnaní s civilizovaným a kresťanským kolonizátorským “Ja” chápaní ako tí “iní”. Infikovanie mysle domorodého obyvateľstva permanentným opakovaním stereotypov o ich krajine a kultúre vyústilo do oprávnenia mocenskej nadvlády kolonizátorov, ktorá sa prejavila marginalizáciou “iných” a ich odsunutím na perifériu spoločenského záujmu.
Pojem koloniálna literatúra sa však nevzťahuje len na romány, ktoré explicitným a ostentatívnym spôsobom atakujú a znevažujú pôvodné obyvateľstvo obsadeného územia a jeho kultúrne tradície. Nejde o hanlivé pomenovanie, ako by to mohlo v súvislosti so súčasnými negatívnymi stanoviskami k tejto historickej epoche zdanlivo vyplývať. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tento pojem zastrešuje takú umeleckú produkciu, ktorá sa nejakým spôsobom dotýka problematiky kolonializmu v celej jej komplexnosti. Fakt, že sem patria romány, ktoré na prvý pohľad spadajú do názorovo protichodných kategórií, len dokumentuje neuveriteľnú diverzitu názorov na danú problematiku a predovšetkým potrebu vyjadriť sa k tejto téme.
Janmohamed rozdeľuje tento typ literatúry do dvoch skupín, ktoré tvoria texty „imaginárne“ a „symbolické“. „Emocionálne, ale i kognitívne intencie imaginárnych textov sú podmienené objektivizáciou a agresivitou. V týchto dielach domorodec vystupuje ako obraz imperialistovho „Ja“ takým spôsobom, že odhaľuje jeho sebaodcudzenie.“ (1985, s. 19) Poukazuje aj na to, že pri charakterizácii domorodého obyvateľstva kolonizovaného územia sa absolútne neberú na vedomie „motívy ich konania, príčinné súvislosti, či poľahčujúce okolnosti“ (tamtiež) a slovo domorodec automaticky evokuje negatívne asociácie.
V prípade tzv. symbolických textov si autori uvedomujú „nevyhnutnosť vnímať pôvodného obyvateľa ako mediátora európskych túžob“ (tamtiež) a z tohto dôvodu majú tendenciu skúmať a porovnávať individuálne a kultúrne rozdiely medzi Európanmi a kolonizovaným obyvateľstvom tak, ako sa prejavujú v ich zvykoch, tradíciách, správaní, či hodnotách. Tieto texty predovšetkým „tematizujú problematiku stretu mentality kolonizátora s rasovým Neja“ (tamtiež), pričom naň reagujú rozličným spôsobom.
Postkoloniálna literárna reprezentácia, na druhej strane, oslobodzuje kolonizované kultúry zo zovretia koloniálnej ideológie tým, že sa sústredí na dekonštrukciu binárnej opozície medzi centrom alebo kolonizátorským „Ja“ a perifériou čiže kolonizovanou inakosťou. Dekonštrukcia sa najočividnejšie prejavuje v tom, že postkoloniálna literatúra dáva možnosť prehovoriť „iným“, ktorých autoritatívna ideológia otrokárov umlčala. Postkoloniálna umelecká tvorba pozýva z okraja do stredu záujmu tých, ktorí boli počas takmer tristo rokov trvajúcej kolonizácie utláčaní, aby sa spojili v polyfónii hlasov a podelili sa s ich vlastnými výpoveďami o zamlčanej histórii kolonizácie a jej následkami vo forme otroctva. Ba čo viac, postkoloniálne texty kriticky poukazujú na nové prejavy kolonizácie, ktoré sú zosobnené predovšetkým v rasovej neznášanlivosti.
Dekonštrukciu koloniálnych diskurzov možno v postkoloniálnych textoch pozorovať na dvoch úrovniach – formálnej a tematickej. Fragmentácia na textuálnom stupni ústi do tematickej nekoherencie. Obe formy dekonštrukcie chápeme nielen ako výsmech linearity a pompéznosti koloniálnej tvorby, ale ako podrývanie jej metanaratívneho základu. Formálny a tematický rozpad textu slúži zároveň ako prostriedok vyjadrenia postkoloniálnej polyfónie.
Odcudzenie je ďalšou charakteristickou črtou postkoloniálnych umeleckých textov. Gruesser (2005) definuje odcudzenie ako špeciálnu postkoloniálnu krízu identity[1]. Predovšetkým etnickí autori vkladajú do svojich románov pocit, ktorý ako imigranti na území koloniálnej krajiny prežívajú na vlastnej koži. Caryl Phillips, súčasný postkoloniálny spisovateľ, argumentuje, že tento pocit sa odráža od uvedomenia si, že ako imigrant viac nemôže nazývať Afriku svojím domovom. Na druhej strane, napriek tomu, že takmer celý život prežil v Anglicku, ani Angličania ho neprijímajú medzi seba kvôli farbe pleti. Pojem domova sa preto pre Phillipsa ako i pre ďalších členov etnických skupín stáva celkom nevyriešeným a bolestne ťažkým.[2] Postkoloniálna literatúra reprezentuje odcudzenie sa príslušníkov diaspór nielen svojej materskej krajine, ku ktorej sa môžu vrátiť už len prostredníctvom fragmentov spomienok, tradícii, zvykov, náboženského presvedčenia a iných foriem kultúry, ktoré si so sebou priniesli. Postkoloniálna tvorba v sebe zároveň nesie i pocit odcudzenia sa hosťovskej krajine, ktorá členov etnických skupín obmedzuje rasovými zákonmi a tak zabraňuje ich možnosti úplne sa podieľať na spoločenskom a ekonomickom dianí v krajine. Etnické skupiny sú následne nútené žiť na pomedzí dvoch kultúr – domácej a hosťovskej – pričom nepatria ani do jednej z nich.
Postkoloniálni vedci sa zhodujú v názore, že pocit odcudzenia nemusí byť deťmi diaspóry chápaný ako zlý a bolestivý, ale otvorený pre nové pozitívne impulzy. Homi Bhabha vo svojej knihe The location of culture tvrdí, že posun od prekročenia fyzických hraníc k prekročeniu hraníc fantázie je prvým krokom k úspešnému spolunažívaniu na pomedzí početných kultúr. Výsledkom bude nová, hybridná identita, ktorá vznikne interakciou kultúr domáceho obyvateľstva a imigrantov. Nositelia novej hybridnej identity už viac nebudú obmedzení bariérami svojej predošlej kultúry, ale budú sa aktívne zapájať do multikultúrneho dialógu. Postkoloniálna umelecká tvorba zdôrazňuje, že do formovania hybridnej identity, často nazývanej aj identita na pomedzí, nie sú pozvaní len imigranti a ich potomkovia, ale iniciatíva sa očakáva aj od domáceho/belošského obyvateľstva. Postkoloniálna literárna reprezentácia čoraz častejšie tlmočí nevyhnutnú potrebu súčasného multikultúrneho sveta prekračovať hranice medzi jednotlivými kultúrami, ktorá by v konečnom dôsledku vyústila do spásonosnej vízie budúcnosti, kde by pri jednom stole sedeli ľudia rôznej farby pleti, národnosti a vierovyznania.
Parafrázujúc slová Amy Lingovej, objavenie vlastného hlasu a rozprávanie príbehov je stelesnením istej miery pôsobnosti, no ich pochovanie znamená bezmocnosť. „Písanie je aktom priebojnosti, sebavyjadrenia a pudu sebazáchovy.“ (1999, s. 135) V kontexte postkoloniálnych pomerov toto vyjadrenie nadobúda úplne nový a omnoho signifikantnejší rozmer. Textová forma totiž poskytuje doposiaľ nedotknutý priestor na sebaprezentáciu a na zachytenie komplexnosti a rozmanitosti individuálnej skúsenosti. Postkoloniálna literatúra predstavuje pozoruhodné príbehy, ktoré umožnili zaznamenať osudy, do tej doby písomne neuchované a ktoré mohli jednoducho zostať nepovšimnuté, respektíve by mohli upadnúť do zabudnutia. Je preniknutá fascinujúcimi a povzbudzujúcimi výjavmi, ktoré uchopujú a sprítomňujú skúsenosti kolonizovaného obyvateľstva a takýmto spôsobom zároveň dávajú definitívnu bodku za dlho trvajúcim tichom.
Zasadenie (post)koloniálnej produkcie do exotického prostredia kolonizovaných krajín, či riešenie problémov vyplývajúcich z multikultúrneho a multietnického osadenstva západných metropol, zdanlivo vytvára dojem, že takáto literatúra bude pre slovenského čitateľa vzdialená a nebude schopný sa s ňou identifikovať. Výsledkom tejto predstavy je relatívne veľký nezáujem slovenských vydavateľstiev sprístupniť tieto diela pomocou slovenských prekladov aj domácemu čitateľovi. Nemožno tvrdiť, že do slovenčiny nebola preložená ani jedna postkoloniálna kniha, no počet takýchto prekladov predstavuje v porovnaní s neuveriteľnou (a zároveň i umelecky kvalitnou) produkciou postkoloniálnej komunity len kvapku v mori.
Ak sa však pozrieme bližšie na slovenský kontext, analógií vyplývajúcich z podobnosti kultúrnej, historickej a politickej skúsenosti slovenského národa a kolonizovaných krajín, ktoré sú hlavným predmetom literárneho zobrazenia, nájdeme viac než dosť. V prvom rade je to historická skúsenosť slovenského národa s porobou a bojom za svoju nezávislosť a národnú identitu, či už v čase Uhorského kráľovstva alebo rakúsko-uhorského cisárstva. V neposlednom rade nemožno zabudnúť na dlhé obdobie komunizmu v dvadsiatom storočí, počas ktorého sa Slováci museli popasovať nielen s reštriktívnou politikou vládnucej strany, ale aj s masívnym importom cudzej (sovietskej) kultúry.
Paralely s (post)kolonializmom možno objaviť aj v slovenskej literárnej tvorbe. Podobne ako koloniálne diela aj literatúra produkovaná na území Slovenska počas obdobia komunizmu, bola ideologicky motivovaná a nevyhla sa istej schematizácii a stereotypizácii. Literárne diela, písané predovšetkým oficiálnou metódou socialistického realizmu, často podriaďovali svoju umeleckú štruktúru ideologickým kritériám a dostávali sa do polohy politickej agitácie a propagandy, v ktorej sa objavujú zjednodušené, respektíve neadekvátne predstavy „triednych nepriateľov“. Zatiaľ čo však nesmierne bohatá post-koloniálna literárna produkcia momentálne prežíva vo svetovej literatúre svoj vrchol, v slovenskom literárnom kontexte diela z post-komunistického obdobia znázorňujúce realitu komunistickej éry takpovediac absentujú. Daná problematika je skôr prítomná vo forme kratších prozaických útvarov (aj tie sú skôr výnimkou ako pravidlom), poprípade sa „téma socializmu [v slovenskej próze] objavovala viac-menej len náhodne alebo len akosi mimochodom“ (Čobejová, Majchrák, 2006, s. 17).
Napriek dlhoročnému významnému postaveniu postkolonializmu v študijných programoch rôznych odborov západných univerzít a vzhľadom k tomu, že tento literárny fenomén v sebe do istej miery odzrkadľuje aj slovenskú historickú a umeleckú skutočnosť, v slovenských akademických kruhoch je pojem postkolonializmu stále neznámy. Danú skutočnosť pripisujeme aj vyše štyridsať rokov trvajúcej izolácii Slovenska od západného sveta. Kurzy britskej a americkej literatúry na slovenských univerzitách sa konceptom postkolonializmu zaoberajú len minimálne a tým neadekvátne odrážajú súčasný vývoj v západoeurópskych krajinách. Nakoľko sa otázka postavenia imigrantov a integrácie etník bývalých kolónii do spoločnosti štátov Európskej únie stáva čoraz pálčivejším, narastá i vplyv postkoloniálnej literatúry. Ba dokonca si dovoľujeme tvrdiť, že postkoloniálna fikcia zatieňuje a v rebríčku predajnosti dávno predbehla mainstreamovú tvorbu vo Veľkej Británii a Amerike.
Tradíciu postkoloniálnej literatúry na Slovensku úspešne iniciovalo medzinárodné kolokvium s názvom Aspekty postkoloniálnej literatúry, ktoré sa uskutočnilo 4. mája 2006 v priestoroch Katedry anglistiky a amerikanistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Cieľom kolokvia bolo nielen predstaviť a zviditeľniť anglofónnu postkoloniálnu literatúru v slovenskom akademickom prostredí, ale súčasne demonštrovať, že postkoloniálna literatúra má potenciál osloviť i slovenského čitateľa. Jedným z hlavných cieľov kolokvia bolo motivovať slovenských prekladateľov a vydavateľov k tomu, aby siahli aj po takomto type literatúry a zahrnuli aj slovenskú čitateľskú obec do plodného a nanajvýš aktuálneho multikultúrneho dialógu.
Vzhľadom k tomu, že prekladová literatúra v minulosti úspešne iniciovala nové podnety v slovenskej literatúre a teda plní signifikantnú úlohu pri jej rozvoji, domnievame sa, že slovenské preklady postkoloniálnej literatúry, ktoré na slovenskom knižnom trhu zastupuje len nepatrné množstvo publikácií, môžu byť jednou z možností, pomocou ktorej by sa zaplnili prázdne miesta v slovenskej literatúre po roku 1989. Navyše je to jedna z príležitostí, ako sa „postihnutá“ populácia vyrovnáva so svojou historickou skúsenosťou a zároveň zabezpečuje jej alternatívne zobrazenie pre budúce generácie.
Bibliografia:
ASHCROFT, B. et al: Post-colonial studies Reader. London. Routlege, 1995.
BHABHA, H.K.: The location of culture. New York. Routlege, 1994.
ČOBEJOVÁ, E. & J. MAJCHRÁK, 2006. Nepopulárna téma. In: Týždeň, 35/2006. Bratislava: W Press a.s., s. 17-20
GRUESSER, J.C.: Confluences. Athens, Georgia. The University of Georgia Press, 2005.
HORŇÁKOVÁ, Lucia - AGBAW, Steven Ekema. Introduction: Aspects of Postcolonialism. In Aspects of Postcolonial Literature. Nitra : FF UKF, 2006, s. 5-7. ISBN 80-8094-065-7
JANMOHAMED, A.R. The Economy of Manichean Allegory, 1985. In: Ashcroft, B., Griffiths, G. & H. Tiffin (eds.), 1995. The post-colonial studies reader. London and New York: Routledge, s. 18-23
LING, A., 1999. Chinese American Women Writers. The tradition behind Maxine Hong Kingston. In: Wong, S.C. (ed.) Maxine Hong Kingston’s The Woman Warrior. A Casebook. Oxford: Oxford University Press, s. 135-158
McLEOD, J.: Beginning Postcolonialism. England. Manchester University Press, 2000.
WHITEHEAD, A.: Trauma Fiction. Edinburgh. Edinburgh University Press Ltd., 2004.
Resumé:
The article discusses the significance of the postcolonial literature within the Western academic field. It points to the deconstructive nature of the postcolonial literary works aimed at the colonial discourse. The authors introduce the most striking aspects of the historical and literary parallels with Slovak context which demonstrate the relevance of this phenomenon for Slovak readership. The article also includes few details about the establishment of the “postcolonial tradition” at the Constantine the Philosopher University in Nitra.
[1] “special post-colonial crisis of identity” (s. 7)
[2] “profoundly unsettled and painfully charged” (Whitehead, 2004, s. 99)
