enjoyin´ literature: November 2007

Simona Hevešiová

In: Veda v praxi - prax vo vede : zborník konferenčných príspevkov z vedeckej konferencie interných a externých doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov, konanej pri príležitosti "Týždňa vedy a techniky na Slovensku" v dňoch 12.-18. novembra 2007. - Nitra: UKF, 2009. - ISBN 978-80-8094-486-5. - S. 23-27.

Abstract:

Since translation studies had witnessed the cultural turn in the latter half of the 20th century, postcolonial translation theory has evolved and become one of the crucial research areas in this field. The paper discusses the relevance of postcolonial translation theories as exemplified through the vast literary fertility of postcolonial community. Moreover, it draws attention to specific linguistic peculiarities of these texts whose authors tend to make an extensive use of special strategies, such as appropriation, code-switching, syntax fusion, etc. Translation is then presented not only as an exchange, but as conversation and production at the same time.

Súčasný vývoj výskumu vo vede o preklade (konkrétne v oblasti prekladu umeleckých textov) naznačuje, že jedným z najaktuálnejších trendov posledných rokov sú postkoloniálne teórie prekladu, ktoré sa v translatológii etablovali až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Napriek pomerne krátkej tradícii predstavuje postkoloniálna translatológia relatívne bohatú a prepracovanú oblasť výskumu, ktorá kontinuálne nadväzuje na teoretické východiská tzv. kultúrneho obratu v mnohých spoločenských vedách, vedu o preklade nevynímajúc. Diverzifikácia výskumu a nespočetné otázky a impulzy nastolené teoretikmi ale i praktikmi prekladu dokumentujú neuveriteľnú obsažnosť a aktuálnosť problematiky postkoloniálneho nazerania na preklad a samotný prekladateľský proces.
Postkoloniálne teórie prekladu sú z pochopiteľných dôvodov bezprostredne späté jednak s potkoloniálnymi literárnymi štúdiami (tieto sú bohatým zdrojom literárneho materiálu) a jednak s prekladateľskými stratégiami a koncepciami koloniálnej éry, ktoré sú predmetom bádania a následného prehodnocovania. Vzťah medzi historickým procesom kolonizácie a prekladateľskými postupmi a praktikami v danom období bol podrobený detailnému preskúmaniu a väčšina teoretikov dnes jednoznačne konštatuje, že „preklad bol po stáročia jednosmerným procesom" (Bassnet, Trivedi, 1999, s. 5) Podstata tohto tvrdenia tkvie v skutočnosti, že samotná veda o preklade bola dlhý čas determinovaná politickým (mocenským) postavením jednotlivých štátov voči koloniálnym mocnostiam. Z toho dôvodu bol preklad vnímaný nie ako recipročný proces vzájomnej interakcie a komunikácie, ale ako médium šírenia koloniálnej ideológie a európskych hodnôt. Výsledkom bolo prekladanie literárnych diel do európskych jazykov pre európske čitateľské publikum (Ibid.) a značné potieranie prejavov "cudzieho" a „exotického“ v týchto textoch. Európske normy ovládajúce literárnu produkciu boli navyše príčinou selekcie textov určených na preklad, pričom tieto museli korešpondovať s kultúrnymi stereotypmi dominantnej kultúry.
V súčasnej dobe dynamického kultúrneho vývoja sme svedkami masívnej odozvy postkoloniálnej komunity, ktorá rigorózne dichotómie my-oni, svoje-cudzie zámerne narúša a dekonštruuje. Odrazom týchto tendencií je aj transformácia prekladateľských stratégií a koncepcií, ktoré musia nevyhnutne reagovať na zmenenú situáciu. Tradičné schémy vnímania kontaktu prijímajúcej a vysielajúcej kultúry, z ktorých vychádza aj slovenská translatologická škola (schéma č. 1), už pri preklade postkoloniálnej literatúry neobstoja. Svoje a cudzie v tomto prípade nie sú konfrontované len v relácii originál-preklad, ale napätie medzi rozličnými kultúrnymi celkami sa objavuje už v samotnom origináli. Východiskový text je nositeľom kultúrnych čŕt, symbolov, reálií, či hodnôt minimálne dvoch kultúrnych systémov, keďže postkoloniálni autori píšuci v dominantnom jazyku (t.j. v jednom zo svetových jazykov, ktoré boli zároveň aj jazykmi kolonizácie) zámerne vytvárajú hybridné texty, ktoré sú vyjadrením ich hybridných identít.

Schéma č. 1: Kontakt dvoch kultúrnych systémov - vysielajúceho a prijímajúceho - pri translačnej činnosti. Preklad predstavuje prienik týchto dvoch množín.

V relácii originál-preklad by sme potom vzájomné vzťahy týchto dvoch textov a zároveň aj kultúrnych systémov, ktoré reprezentujú, mohli zobraziť nasledovne (schéma č. 2). Východiskový text je potrebné vnímať ako prienik dvoch kultúr (ktorý je často krát manifestovaný používaním prvkov cudzej proveniencie)¹, ktoré sú následne v prekladovom procese konfrontované s kultúrnym systémom prijímajúceho prostredia. Prekladový text v tomto ponímaní predstavuje množinu zastrešujúcu prienik až troch rozličných kultúrnych systémov.

Schéma č. 2: Kontakt troch kultúrnych systémov pri preklade postkoloniálnej literatúry.

Samozrejme už v prípade mnohých koloniálnych diel je možné postrehnúť v textoch cudzojazyčné elementy, ktoré sú nositeľmi exotického a cudzieho. Ako príklad možno spomenúť Forsterov román Cesta do Indie, kde autor cez optiku indického rozprávača a protagonistu zároveň približuje európskemu čitateľovi indickú kultúru i samotný jazyk, nakoľko text originálu je popretkávanými mnohými cudzími slovami viažucimi sa k rôznymi reáliám. Bolo by mylné domnievať sa, že túto stratégiu iniciovali až autori postkoloniálnej literatúry. Bez schopnosti striktného rozlíšenia jednotlivých typov literárnych diel, ktoré spadajú pod strešný pojem postkoloniálna literatúra, by veľmi ľahko mohlo dôjsť k istým nezrovnalostiam. Spadajú sem totižto aj diela písané v tzv. marginalizovaných jazykoch, napr. v rozličných afrických domorodých jazykoch, indických dialektoch atď. Našu pozornosť však budeme sústrediť predovšetkým na tie diela, ktorých autori pochádzajú z marginalizovaných kultúr, ale tvoria práve v dominantnom² jazyku (v našom prípade v angličtine). Takéto texty sa vyznačujú určitými lingvistickými špecifikami, ktoré v ostatných postkoloniálnych dielach nenájdeme a ktoré kladú na prekladateľa omnoho náročnejšie požiadavky.
Jedným zo základných znakov tohto typu textov je už spomínaná lexika, ktorá obsahuje mnoho aspektov z danej minoritnej kultúry, ktoré sú pre cieľové publikum neznáme. Maria Tymoczko vymenúva niekoľko oblastí, ktoré tieto slová pomenúvajú: „elementy materiálnej kultúry (ako napr. jedlo, nástroje, časti odevu), sociálne štruktúry (vrátane zvyklostí a práva), znaky prírodného sveta (počasie, rastliny, živočíchy) a podobne“ (1999, s. 24-25). Postkoloniálni autori často bez akéhokoľvek vysvetlenia inkorporujú do textov cudzie slová označujúce dané reálie, ako napr. nigérijský spisovateľ Chinua Achebe v románe Things fall apart používajúci slová domorodého jazyka Ibo alebo jeho kolega z Kene Ngữgĩ Wa Thiong´o v románe A Grain of Wheat (do slovenčiny preložený pod názvom Zrnko pšenice). Zatiaľ čo Achebe využíva explicitné vysvetlivky na objasnenie významu týchto slov či spojení, čitateľ románu Zrnko pšenice sa musí spoliehať na dedukciu ich významu z kontextu alebo kolokácií, čím zároveň dochádza k adaptácii a transformácii východiskového jazyka, v tomto prípade angličtiny. Pri komplexnejšom využívaní domorodého, resp. marginalizovaného jazyka hovoríme už o stratégii prepínania jazykového kódu (Ashcroft et al.), kedy spisovatelia vedome kombinujú dominantný a marginalizovaný jazyk, ktorého výrazy či vety ostávajú nepreložené a ich význam neobjasnený, čím neustále podčiarkujú kultúrne osobitosti svojho diela.
Zámerné syntaktické modifikácie, resp. mutácie predstavujú ďalšie špecifiká postkoloniálnych textov, pomocou ktorých sa autori snažia priblížiť rytmu ich rodného jazyka. Táto problematika predstavuje z hľadiska prekladania jednu z najnáročnejších operácií. Dosiahnutie rytmu hovorového prejavu domorodého obyvateľstva je však len jednou z funkcií týchto transformácií. To, čo sa anglicky hovoriacemu čitateľovi javí ako gramaticky defektné, je v skutočnosti pokusom o zhmotnenie myšlienok, alúzií, obraznosti, či metafor symptomatických pre danú, nezápadnú kultúru vyjadrených prostredníctvom cudzieho, dominantného jazyka. Jazyk sa v tomto prípade stáva hlavným nástrojom sprostredkovania kultúrnej výmeny. Spomínaný Ngữgĩ Wa Thiong´o práve z tohto dôvodu zaujal k angličtine vo svojej literárnej tvorbe radikálny postoj a používanie tohto jazyka v Afrike označil za kultúrnu bombu³, nakoľko vďaka nej „pretrváva proces vymazávania spomienok na kultúry a dejiny spred obdobia kolonializmu“ a dochádza k podporovaniu nových, dômyselnejších foriem kolonializmu (10.9. 2007). Hlavná otázka, ktorú si Ngữgĩ Wa Thiong´o kladie, znie: Je používanie koloniálneho jazyka istou formou kolonizácie i po oslobodení sa od koloniálnej nadvlády? Podľa Ngữgĩho je odpoveď na túto otázku kladná a z toho dôvodu sa rozhodol pokračovať v písaní vo svojom domorodom jazyku Gikuyu, čím započal proces dekolonizácie mysle.
Teoretici postkoloniálnej literatúry ako Ashcroft, Tiffinová či Griffiths na druhej strane poukazujú na to, že návrat k tzv. predkoloniálnemu stavu, resp. predkoloniálnej spoločnosti je nemožný. Historickú skúsenosť s kolonializmom vymazať nemožno, tak ako sa nedajú odstrániť ani jeho dôsledky premietnuté do samotného jazyka. Preto vnímajú ako prirodzené, že postkoloniálne diela stelesňujú kultúrne/jazykové hybridy, využívajúce nespočetné množstvo stratégií na dosiahnutie tejto hybridnosti, napr. už spomínané prepínanie jazykového kódu, syntaktické modifikácie, používanie cudzojazyčných prvkov, často za sprievodu vysvetliviek a explikačných komentárov, neologizmy, či stratégiu prisvojovania, kedy sa cudzie slová pripodobujú gramatickej, resp. fonetickej forme dominantného jazyka. Napriek tomu, že angličtina je primárnym prostriedkom komunikácie a zobrazovania v literárnom diele, tieto texty odmietajú privilegovanú pozíciu štandardného jazyka a zámerne ho modifikujú a hybridizujú. Takýto prístup k literárnej tvorbe odzrkadľuje jednak dôsledky koloniálneho pôsobenia na danom území, ale zároveň ho možno vnímať aj ako dômyselnú formu rezistencie.
Ak si uvedomíme, že literatúra je jedným z mnohých nástrojov kultúrnej reprezentácie, prekladu potom v tomto reťazci patrí nezastupiteľné miesto. Podľa Dory Sales Salvador je pri takomto ponímaní prekladu nevyhnutné „prehodnotiť prekladateľskú politiku, ktorá má tendenciu vytvárať zjednodušené alebo stereotypné obrazy iných kultúr“ (10.1. 2007). Prekladateľ sa preto musí vyrovnať s požiadavkami, ktoré na neho takéto texty kladú a prispôsobiť im svoju prekladateľskú stratégiu. Je potrebné si uvedomiť, že v románe, ktorý je určený čitateľom z iného kultúrneho prostredia ako je to, v ktorom dielo vzniklo a kde sa prekladateľ pohybuje po osi minoritná kultúra – dominantná kultúra (resp. nezápadná kultúra – západná kultúra), sa prekladateľ musí zákonite vysporiadať nielen s vyššie spomenutými lingvistickými osobitosťami, ale aj so špecifickou realitou, ktorá je prostredníctvom jazyka transferovaná do cudzieho prostredia. Z toho dôvodu by sme nemali preklad vnímať len ako prostriedok kultúrnej výmeny, ale aj ako tvorbu, pri ktorej sa otvára priestor na prehodnotenie a redefinovanie možností kultúrneho dialógu.

Poznámky:
¹ Ďalšie špecifické znaky zahŕňajú modifikovanú syntax, prepínanie jazykových kódov (či už v väčšej alebo menšej miere) alebo privlastňovanie a adaptácia cudzojazyčných prvkov.
² Rozlíšenie dominantný – marginalizovaný (nie marginálny) jazyk vychádza z hľadiska globálneho vplyvu, nie z hľadiska ich rozšírenosti a je bežne používanou súčasťou postkoloniálnej teórie.
³ Ngữgĩ Wa Thiong´o presadzuje koncepciu prekladu ako konverzácie (translation as conversation), ktorá vychádza z potreby iniciovať dialóg medzi dominantnými a marginalizovanými jazykmi. Z toho dôvodu nabáda afrických autorov písať v ich rodnom africkom jazyku a smerovať svoje diela primárne na tamojšie obyvateľstvo, nie na medzinárodné publikum. Ngữgĩ si je vedomý faktu, že takýmto spôsobom prichádza o široké čitateľské spektrum a aj možnosť čo najviac zviditeľniť seba a svoju krajinu, no len v takomto riešení vidí možnosť odstránenia, resp. eliminovania neokoloniálneho vplyvu.

Bibliografia:
Bassnett, Susan & Harish Trivedi, 1999. Post-colonial Translation. Theory and Practice. New York: Routledge.
Ashcroft et al., 2005. Empire Writes Back: Theory and Practice in Post-Colonial Literature. London/New York: Routledge.
Esonwanne, Uzo ma, 2006. From the Garden of Languages, the Nectar of Art: Interview with Ngữgĩ Wa Thiong´o. In: Postcolonial Text, Vol. 2, No. 2 , vytlačené 10.11. 2007.
Salvador, Dora Sales. Documentation as Ethics in Postcolonial Translation. , vytlačené 10.1. 2007
Tymoczko, Maria, 1999. Post-colonial writing and literary translation. s. 19-40. In: Bassnett, Susan & Harish Trivedi, 1999. Post-colonial Translation. Theory and Practice. New York: Routledge.
http://www.english.emory.edu/Bahru/Ngugi.html, vytlačené (10.9. 2007)