In: Ty, já a oni v jazyce a v literatuře. II. díl - část literárněvědná : sborník z mezinárodní konference pořádané katedrou bohemistiky PF UJEP v Ústí nad Labem ve dnech 2.-4. září 2008. - Ústí nad Labem: Univerzita J.E. Purkyně, 2008. - ISBN 978-80-7414-131-7. - S. 52-56.
Problematika interkultúrnych stretnutí a proces kreovania identity na pozadí týchto kontaktov patrí v súčasnej anglofónnej literatúre k tým najaktuálnejším témam. V kontexte post-koloniálnej literatúry, ktorá je primárnym cieľom našej analýzy, je konflikt ja verzus ty, resp. my verzus oni ústrednou tematickou náplňou už od raných štádií jej vývinu v 50.-tych rokoch minulého storočia. Spomínané opozície v tomto zmysle vnímame ako dichotómiu dvoch rozličných kultúrnych celkov, ktoré reprezentujú konfrontácie jednotlivých literárnych postáv s rozličným kultúrnym pozadím. Post-koloniálna literárna tvorba, odvíjajúca sa od implikácií koloniálneho diskurzu, dokumentuje viacvrstvový charakter konceptu kultúrnej identity, bezprostredne determinovanej kontaktom s inakosťou a poukazuje na zložitosť zaradenia sa jednotlivca do určitej sociálnej skupiny. Predmetom nasledujúcich poznámok však nebudú konflikty vonkajšie, ale vnútorné, prežívané hrdinom lokalizovaným v cudzom kultúrnom prostredí.
Na osi koloniálna literatúra → raná post-koloniálna literatúra → súčasná post-koloniálna tvorba možno vo vzťahu my a oni identifikovať určité posuny, vyplývajúce z meniacej sa spoločenskej situácie a z pozície jednotlivca v nej. Pre adekvátne postihnutie problematiky identity v súčasnej post-koloniálnej tvorbe, ktorá zhmotňuje hybridný charakter jednotlivcov, je potrebné vychádzať z premís koloniálneho diskurzu manifestovaných v mnohých koloniálnych románoch. Stretnutia rozličných kultúr zobrazené v koloniálnych románoch sa vo väčšine prípadov nevymykajú zo schémy povrchných kontaktov, ktoré sú čitateľovi sprostredkované cez európsku optiku. Táto produkcia sa vyznačuje strachom z neznámeho, z nepoznaného, pričom záujem o spoznávanie cudzej kultúry je minimálny, resp. len povrchný (pozri Conradove Srdce temnoty). Samozrejme, toto tvrdenie sa nevzťahuje paušálne na všetky koloniálne romány, ale možno ho percipovať ako určitú tendenciu.
V post-koloniálnej produkcii sa naopak vytvára priestor na odozvu a priamu konfrontáciu opozície ja-oni, svoje - cudzie. Aj tu však možno pozorovať určitú genézu. V ranej post-koloniálnej tvorbe, ktorej dej je zväčša zasadený do prostredia (bývalých) kolónií, môže čitateľ objaviť isté náznaky kultúrnych stereotypov. Obyvatelia kolónií reagovali predovšetkým na tie aspekty západnej kultúry, ktorým boli priamo vystavení, pričom sa neubránili podobným postupom, aké možno zaznamenať v európskej koloniálnej tvorbe. Ako príklad možno spomenúť romány nigérijského spisovateľa Chinua Achebeho, ktorý sa napriek snahe o nadviazanie dialógu medzi oboma kultúrami, občas neubráni sklonom k zjednodušovaniu či istej stereotypizácii. Post-koloniálna literárna komunita však reaguje na nové podnety vyplývajúce z meniacich sa spoločenských podmienok. Vďaka globalizácii a rastúcemu počtu imigrantov, tak v Spojených štátoch amerických ako i v Európe, sa multikultúrne kontakty stávajú každodennou súčasťou našej reality. Románový debut britskej autorky Zadie Smithovej White Teeth naznačuje určitý posun vo vnímaní inakosti, nakoľko kontakty členov rozličných kultúr sa stávajú omnoho bezprostrednejšími. Občasné nezdary, ktoré tieto stretnutia sprevádzajú, len manifestujú potrebu vzájomnej interakcie a komunikácie za účelom vyrovnania sa s minulosťou ako i s prítomnosťou.
V súčasnej literárnej tradícii nepochybne dominujú umelecké hlasy, ktoré volajú po iniciácii vzájomného dialógu. Realistické zobrazenie fungovania multikultúrnych a multietnic-kých spoločností vo väčšine európskych krajín by bolo takmer nemožné bez zachytenia každodenných kontaktov príslušníkov týchto komunít. Pri sumarizácii vývojových tendencií post-koloniálnej tvorby možno konštatovať, že v posledných desaťročiach na literárnu scénu prichádza nová generácia autorov, ktorá sa miesto vyvolávania úzkostí z diverzity, pokúša prijať hybridnosť a multikulturalizmus ako súčasť každodenného života. Laura Mossová to pripisuje skutočnosti, že „súčasný stav globalizácie, migrácia diaspór a súčasný kozmopolitizmus priniesli normalizáciu hybridnosti v moderných post-koloniálnych komunitách (1)“ (2003, s. 12). Napriek tomu sa jednotlivci s hybridnosťou musia nejakým spôsobom vyrovnať a tento proces je zvyčajne pomerne komplikovaný a zdĺhavý.
Spomínaná problematika je ústrednou tematickou náplňou debutového románu americkej spisovateľky indického pôvodu Jhumpy Lahiriová. Román The Namesake načrtáva konfliktné vnímanie napätia medzi zachovaním kultúrnych koreňov a asimiláciou migrantov prvou generáciou a ich potomkami. Svojhlavý protagonista románu s nezvyčajným menom – Gogoľ Ganguli – patrí do druhej generácie bengálskych migrantov žijúcich v Spojených štátoch amerických a čitateľ sleduje jeho cestu životom od narodenia až do dospelosti. Lahiriová však intencionálne zahajuje svoje rozprávanie príbehom Gogoľových rodičov (predovšetkým jeho mamy Ashimy), ktorí opustili Indiu a založili si nový domov v Amerike. Pôsobivé portréty, ktoré Lahiri vykresľuje, demaskujú vnútorné peripetie imigrantov snažiacich sa usadiť v diametrálne odlišnom kultúrnom prostredí. Výkon jednoduchých, každodenných činností, ako je nakupovanie, varenie či komunikácia so susedmi, sa zrazu menia na komplikované úlohy (2). Rodinné zázemie a putá s miestnou bengálskou komunitou získavajú na dôležitosti, nakoľko fungujú ako substitúcie domova v cudzom prostredí.
Na rozdiel od svojich rodičov sa ale Gogoľ snaží rodinných a predovšetkým kultúrnych záväzkov zbaviť. Dištancuje sa od rodiny, ktorá svojou inakosťou nezapadá do jeho predstavy klasickej americkej rodiny; naopak, jeho úporná snaha o zapadnutie do kolektívu rovesníkov bez toho, aby pôsobil cudzorodo, demonštruje jeho túžbu po asimilácii. Gogoľove kultúrne pozadie je v tomto zmysle bremenom, imaginárne ho diferencujúce od ostatných priateľov. Obdobné štádium vo svojom živote popisuje aj britský spisovateľ pakistanského pôvodu Hanif Kureishi v eseji The Rainbow Sign (1986): „Od začiatku som sa snažil moje pakistanské ja potláčať. Hanbil som sa zaň. Bolo ako kliatba, ktorej som sa chcel zbaviť. Chcel som byť taký ako všetci ostatní (3).“ (s. 15) Podobne možno Gogoľovu radikálnu izoláciu od rodiny i bengálskej komunity a jeho fascináciu všetkým normálnym, všedným vnímať ako výraz neodvratnej túžby po splynutí s americkou kultúrou a obyčajnými ľuďmi. Vrcholom jeho rebélie je pokus o formálnu zmenu identity. Nenávidené meno, pripomínajúce dopravnú nehodu jeho otca, ktorá ho takmer pripravila o život, nahrádza menom Nikhil, neskôr skráteným do amerikanizovanej podoby Nick.
Význam Gogoľovho pokusu o zmenu identity je ale umenšený rozprávačovou „neoblomnosťou“. Napriek tomu, že ostatné postavy románu si postupne zvykajú na jeho nové meno, narátor ho naďalej neústupčivo oslovuje ako Gogoľa. Autorka týmto spôsobom naznačuje, že Gogoľ musí na ceste k sebaakceptácii absolvovať akúsi mentálnu okľuku. Podobne Mulk Raj Anand označuje proces sebapoznávania na ceste k integrovanému ja za kľúčový (2000, s. 77). Toto tvrdenie nadobúda v kontexte post-koloniálnych osobných konfúzií omnoho závažnejší charakter. I Gogoľ musí prekonať niekoľko osobných prehier a omylov, pokiaľ nedospeje k tomuto poznaniu. Dej románu len demonštruje, že proces kreovania Gogoľovej identity je mimoriadne zložitý a prechádza viacerými štádiami, čím sa potvrdzujú tvrdenia Stuarta Halla o jej dynamickosti a neustálej transformácii.
Zlomovým bodom v Gogoľovom vývine sa stáva nečakaná smrť otca, ktorá otrasie jeho životom a napokon ho privádza späť k svojim koreňom. Až v tomto bode si začína uvedomovať márnosť predošlých pokusov o útek pred sebou samým. Krok za krokom sa Gogoľ učí akceptovať a prijímať svoju minulosť, kultúru a napokon i svoju inakosť. Záver románu ale ostáva relatívne otvorený; autorka intencionálne vytvára priestor pre aktiváciu čitateľa, ktorý môže príbeh uzavrieť podľa vlastných predstáv. Román The Namesake možno zaradiť k početnej skupine kníh, ktoré artikulujú konfúzie jednotlivcov prezentovaných ako nositeľov rozpolteného vedomia (Gandhi, 1998, s. 152). Napriek osobným peripetiám sprevádzajúcich proces hľadania a akceptovania svojho skutočného ja, autorka v konečnom dôsledku poukazuje na cennosť takejto skúsenosti, ktorá môže človeka len obohatiť.
Táto publikácia vznikla v rámci projektu KEGA 3/6468/08 Vyučovanie interkultúrneho povedomia cez literatúru a kultúrne štúdiá.
Resumé: Otherness: From Rejection to Acceptance
Contemporary anglophone literature tends to explore the problems of intercultural encounters and conflicts stemming from them. In her debut collection of short stories The Interpreter of maladies, Jhumpa Lahiri depicts the struggles of her characters – mainly immigrants - to find a respectable place in the new home and reconcile with the cultural differences they are facing. This paper, however, focuses on the internal conflict of self-acceptance as experienced by a young hero of her novel The Namesake who belongs to the second-generation of Bengali migrants in the
Literatúra:
Anand, R.M. A Writer in Exile. In: Dennis, F. & N. Khan (eds.). Voices of the crossing.
Gandhi, L. Postcolonial theory. A critical introduction.
Kureishi, H., 1986. The Rainbow Sign. In: The Word and the Bomb.
Lahiri, J. The Namesake. Boston/New York: Mariner Books 2004.
Moss, L.. The Politics of Everyday Hybridity. Zadie Smith’s White Teeth. In: Wasafari, Vol. 39, č. 6, 2003, s. 11-17.
<http://www.english.tamu.edu/pers/fac/muana/zadiehybridity.pdf>
Poznámky:
1. Preklad autorka článku.
2.“[...] nothing feels normal to Ashima. For the past eighteen months, ever since she's arrived in
3. Preklad autorka článku.
